príbeh
prácu a dobré plánovanie. Mali vtedy štyri mesiace a
boli to bábätká ako sa patrí a teda aj tá starostlivosť
okolo nich zaberala veľa času.
No aj tak sme stihli so staršou napiecť koláče a
medovníky (žiaľ, ozdobiť už nie, až taká dokonalá
nie som, nebojte sa), ozdobiť náš tradičný voňavý
megastrom a všetko prichystať, aby bolo ako má
byť. Stihli sme aj upratať po katastrofe, keď môj muž
tak horlivo vysával, že zhodil hrniec, v ktorom bol
naložený kapor v mlieku. Kompletne polial veľkého plyšového delfína, s ktorým sa Miška hráva na
koňa a v tej chvíli bol ustajnený v kuchyni. Tak sme
ho ešte prali vo vani, lebo zahodiť ho neprichádzalo
do úvahy (hoci som tajne dúfala, že sa ho konečne
zbavíme).
Krpcov som do slávnostného obliekla už na obed,
aby som si ich mohla pofotiť za denného svetla.
Tak som si ich „vyfešákovala“, pofotila a vzápätí som
ich mohla zase vyzliecť a prebaliť. Oboch naraz.
Skúste hádať, prečo sa na fotkách tak spokojne
usmievajú...
Pri večeri bábätká vzorne čakali vo svojich ležadlách, kým sa najeme a pri rozbaľovaní darčekov
už putovali z rúk do rúk, takže výborne to zvládli a
vydržali. O ôsmej večer, ako sa patrí, odpadli.
Prvé Vianoce teda hodnotím pozitívne. Mali sme aj
toho kapra, šalát, výzdobu, darčeky (Ježiško odignoro-
www.dvojickovo.sk
val moje „hlavne skromne“), vyobliekané deti ako
z časopisu a všetci vyzerali spokojní.
Čo sa týka Vianoc s dvojčatami, bude viac o čom písať, keď prídu ich druhé Vianoce. Obávam sa však, že
budú o dosť akčnejšie.
Viac príbehov zo života dvojičiek Ivanky a Tomáška na: http://omichi421.wordpress.com/.
17