CIRKEVNÉ LISTY 3
ložiť cirkev. Z toho dôvodu si povolali kazateľa Ľudovíta Novomestského. Cirkev sa založila, služby Božie sa vykonávali, ale časom pre rôzne príčiny cirkevníci ochladli a ich
farár bol nútený nájsť si civilné zamestnanie. Na vlastné náklady vykonával raz mesačne služby Božie, až kým cirkev nezanikla. Tým pre mnohých nastala duchovná smrť. Mnohí ostali sklamaní, bez cirkvi, bez služieb, bez potešenia.
V týchto žalostných pomeroch sa niektorí evanjelici, najmä z východného Slovenska, nevedeli zmieriť so životom bez slova Božieho a bez sviatostí a požiadali Missourskú synodu (nemeckú), aby sa o hynúcich slovenských evanjelikov postarala. Tí ocenili ich
úsilie a dali im kazateľa v osobe C. L. Orbacha, ktorý po príchode do New Yorku založil Cirkevný zbor svätého Marka. Služby Božie sa vykonávali v anglikánskej škole. Počiatočné
nadšenie však rýchlo opadlo. Orbach bol Poliak, nevedel po slovensky a nerozumel slovenskému cirkevnému životu. Časom aj táto cirkev začala živoriť.
To malo za následok ďalšie pohoršenie a odvrátenie. Niektorí našli útočisko
v rímskokatolíckej cirkvi, ďalší vstupovali do tajných spolkov alebo do sektárskych cirkví, zvyšní celkom odpadli od akejkoľvek viery.
V takýchto pomeroch založil 63. odbor Slovenskej evanjelickej jednoty nový spolok
s názvom Milan Hodža. Organizátori spolku sa čoskoro začali starať o cirkev. Aby sa mohla založiť, vypísali súbeh na kňazskú stanicu. Prihlásil sa pán farár Ľudevít Engler zo Starej Turej, ktorého prijali. Ten prišiel do New Yorku práve pred 110 rokmi, 17. marca 1902.
Stretol sa s horlivým evanjelikom Gustávom Krnom a začali spolu hľadať kostol, kde by
mohli slúžiť Hospodinovi.
U Missourskej synody nepochodili, lebo tí pre slovenských evanjelikov podporovali L.
C. Orbacha. Vraj by to spôsobilo rozkol v cirkvi. Kostol sv. Marka im nebol sprístupnený. Neuspeli ani u farára Novomestského, ktorý raz mesačne slúžil v kostole Moravských
bratov. V ďalšom kostole nemecký luteránsky farár odbil slovenských evanjelikov akousi antisemitskou nadávkou. Na inom mieste sa ich anglikánsky farár, ktorý nikdy nepočul o slovenských evanjelikoch, po nemecky pýtal:
„Čo ste vy?” Pán farár Engler odpovedal slovami Jána Krstiteľa:
„Ja som hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi!” Anglikán namietal:
„Ako sa volá ten biskup, ktorý vás sem poslal?” Odpoveď zaznela:
„Ježiš Kristus je Jeho sväté meno. On ma poslal, aby som zhromažďoval Jeho roztratené stádo!”
Ani slová evanjelia ho neobmäkčili. V ten istý deň ich žiadosť o pomoc zamietol aj misijný výbor Missourskej synody. Napriek sklamaniu v bratoch dôverovali v Hospodina.
Englerove prvé služby Božie na Kvetnú nedeľu sa slúžili v miestnosti spolku, na treťom poschodí. Zúčastnilo sa asi štyridsať duší. Z ofery sa zakúpili sviatostné nádoby: kalich, krčah, patena a cibórium. Na Veľkú noc sa našlo miesto v troch uvoľnených miestnostiach v Harleme na 117. ulici. Ako oltár slúžil prikrytý stolík s tromi kvetmi a tromi
klincami, zvestujúcimi Pánovo víťazstvo, ktoré jediné mohlo potešiť skúšanú cirkev. Vyzbieraná ofera bola základom farárovho platu.
Odliv členov zboru
Roky pôsobenia farára Englera a jeho nástupcov v prvých troch štvrtinách minulého storočia
znamenali veľký rozmach cirkevného zboru. Pri odchode p. f. Shintaya do dôchodku však
21