kedy sú podporou jednotliví ľudia, pripravení nezištne pomôcť, ochotní vypočuť, s ktorými
sa človek môže podeliť o radosti i ťažkosti.
Saša hovorí: „Jedna pani, ktorá nám pomohla na začiatku, keď sme prišli, sa stala mojou druhou mamou, s ňou sa človek rozpráva o Biblii, živote a o tom, čím prechádza. Je
to staršia skúsená kresťanská žena a som za ňu veľmi vďačná.“
„S manželom si spomíname, že sa o nás hneď od začiatku zaujímal starší manželský
pár – pýtali sa nás, kto sme, ako sa máme, čo robíme – boli prirodzene priateľskí. Až postupne sme zistili, že to bol prof. Browning, osobnosť Chicagskej univerzity, a jeho manželka, hudobníčka. Myslím, že je dobre, že tu v USA majú „kartičku návštevníka”10 a tak
môžu kontaktovať niekoho nového. Pre nás bola rukolapná skúsenosť osobného záujmu
– čo bolo krásne a dodnes sa nás to dotýka ako niečo zvláštne, ako dar od Boha,“ rozpráva Noemi.
Oporou pre ľudí mimo domova sú i vzoroví vodcovia cirkevných zborov; alebo rodinní príslušníci, ktorí sú v zahraničí s nimi.
Čo sa vám zdá najťažšie a čo je najväčšou výzvou?
Niekoľkí priatelia povedali, že veľkou výzvou je sekulárne prostredie bez duchovných hodnôt, zamerané na seba a na vlastný úspech viac ako na lásku k blížnym. Viacerí uviedli
nedostatok času na duchovné aktivity; ako i cudzí jazyk. Výzvou je i rozdielnosť v chápaní
evanjelia a viery. Pre viacerých bolo náročným nadväzovanie nových kontaktov a vytváranie vzťahov. Ťažké je nájsť si svoje miesto v novom prostredí, nájsť nový duchovný domov,
zvyknúť si na nový kontext.
CIRKEVNÉ LISTY 1 – 2
Čo vám najviac chýba?
32
Najviac ľuďom chýba rodina a priatelia, najmä blízki priatelia či rodná krajina vo všeobecnosti;
ale aj hudba, piesne a dobré kázne v rodnej reči.
„Chýbalo mi stretávanie priateľov v kostole. Vždy som zostala cudzím človekom, tým,
kto po službách Božích vstane a ide domov. Nekomunikovala som veľmi s inými ľuďmi.
(Musím priznať, že som bola príliš nesmelá začať rozhovor),“ hovorí Klara.
Mnohým chýba domáce duchovné prostredie, to, čo je známe, a tiež orientácia
v miestnych pravidlách. Miriam hovorí „Čo mi najviac chýba? Zorientovanosť – to, že viem,
ako veci fungujú (napríklad v cirkvi) – a že nemusím vyvinúť toľko úsilia, aby som pochopila, ako sa ľudia správajú a ako veci fungujú.“
Neraz chýba služba, ktorú človek vykonával v domácom cirkevnom zbore, zvlášť ak bola
aj osobným prínosom. „Jednou z vecí, ktoré mi chýbali, bola služba deťom, ktorú som robila a cez ktorú som sa učila mnohé veci v živote viery, a cez ktorú som tiež duchovne rástla,“ priznáva Ruth. Viacerým chýba čas na Boha.
Človek, ktorý sa vyberie do zahraničia, opúšťa svoju zónu komfortu, známe veci a situácie,
na ktoré je zvyknutý, a ktoré je často pripravený, aspoň do určitej miery, riešiť určitým zabehaným spôsobom.
V zahraničí je vždy v istom zmysle, alebo aspoň do určitej miery ponechaný sám na seba.
Musí nájsť nové kreatívne riešenia, nájsť si svoju cestičku. To vedie k skutočnému rastu,
k určitému dospeniu, ale môže to byť aj veľmi únavné a ťažké.