Cirkevné listy 1-2/2012 | Page 33

kedy sú podporou jednotliví ľudia, pripravení nezištne pomôcť, ochotní vypočuť, s ktorými sa človek môže podeliť o radosti i ťažkosti. Saša hovorí: „Jedna pani, ktorá nám pomohla na začiatku, keď sme prišli, sa stala mojou druhou mamou, s ňou sa človek rozpráva o Biblii, živote a o tom, čím prechádza. Je to staršia skúsená kresťanská žena a som za ňu veľmi vďačná.“ „S manželom si spomíname, že sa o nás hneď od začiatku zaujímal starší manželský pár – pýtali sa nás, kto sme, ako sa máme, čo robíme – boli prirodzene priateľskí. Až postupne sme zistili, že to bol prof. Browning, osobnosť Chicagskej univerzity, a jeho manželka, hudobníčka. Myslím, že je dobre, že tu v USA majú „kartičku návštevníka”10 a tak môžu kontaktovať niekoho nového. Pre nás bola rukolapná skúsenosť osobného záujmu – čo bolo krásne a dodnes sa nás to dotýka ako niečo zvláštne, ako dar od Boha,“ rozpráva Noemi. Oporou pre ľudí mimo domova sú i vzoroví vodcovia cirkevných zborov; alebo rodinní príslušníci, ktorí sú v zahraničí s nimi. Čo sa vám zdá najťažšie a čo je najväčšou výzvou? Niekoľkí priatelia povedali, že veľkou výzvou je sekulárne prostredie bez duchovných hodnôt, zamerané na seba a na vlastný úspech viac ako na lásku k blížnym. Viacerí uviedli nedostatok času na duchovné aktivity; ako i cudzí jazyk. Výzvou je i rozdielnosť v chápaní evanjelia a viery. Pre viacerých bolo náročným nadväzovanie nových kontaktov a vytváranie vzťahov. Ťažké je nájsť si svoje miesto v novom prostredí, nájsť nový duchovný domov, zvyknúť si na nový kontext. CIRKEVNÉ LISTY 1 – 2 Čo vám najviac chýba? 32 Najviac ľuďom chýba rodina a priatelia, najmä blízki priatelia či rodná krajina vo všeobecnosti; ale aj hudba, piesne a dobré kázne v rodnej reči. „Chýbalo mi stretávanie priateľov v kostole. Vždy som zostala cudzím človekom, tým, kto po službách Božích vstane a ide domov. Nekomunikovala som veľmi s inými ľuďmi. (Musím priznať, že som bola príliš nesmelá začať rozhovor),“ hovorí Klara. Mnohým chýba domáce duchovné prostredie, to, čo je známe, a tiež orientácia v miestnych pravidlách. Miriam hovorí „Čo mi najviac chýba? Zorientovanosť – to, že viem, ako veci fungujú (napríklad v cirkvi) – a že nemusím vyvinúť toľko úsilia, aby som pochopila, ako sa ľudia správajú a ako veci fungujú.“ Neraz chýba služba, ktorú človek vykonával v domácom cirkevnom zbore, zvlášť ak bola aj osobným prínosom. „Jednou z vecí, ktoré mi chýbali, bola služba deťom, ktorú som robila a cez ktorú som sa učila mnohé veci v živote viery, a cez ktorú som tiež duchovne rástla,“ priznáva Ruth. Viacerým chýba čas na Boha. Človek, ktorý sa vyberie do zahraničia, opúšťa svoju zónu komfortu, známe veci a situácie, na ktoré je zvyknutý, a ktoré je často pripravený, aspoň do určitej miery, riešiť určitým zabehaným spôsobom. V zahraničí je vždy v istom zmysle, alebo aspoň do určitej miery ponechaný sám na seba. Musí nájsť nové kreatívne riešenia, nájsť si svoju cestičku. To vedie k skutočnému rastu, k určitému dospeniu, ale môže to byť aj veľmi únavné a ťažké.