CIRKEVNÉ LISTY 1 – 2
Ak má prirodzený poriadok života nejakú teologickú a morálnu dôstojnosť, teda ak (podľa Posta) Boh usporadúva svet na základe „špeciálnych vzťahov“ medzi ľuďmi, potom je
morálna hodnota týchto vzťahov odlišná od hodnoty anonymných vzťahov, ktoré sa zakladajú iba na princípe rovnosti. Prirodzene, Post hovorí aj o morálnych záväzkoch voči
cudzincom. Výlučné sústredenie sa na rodinu a priateľov je problematické. To však neznamená, že naše „špeciálne vzťahy“ majú istú morálnu prednosť.
Postov koncept je lákavý, pretože zodpovedá našej každodennej skúsenosti. Prirodzene cítime vyššiu mieru povinnosti voči našim vlastným deťom než voči deťom vo vzdialených častiach našej zeme. Zanedbávanie vlastných detí na úkor detí, ktoré žijú niekde inde
v ťažších podmienkach, je iste postoj, ktorý si zaslúži morálnu kritiku.
A predsa nie náhodou Nová zmluva znázorňuje prikázanie lásky príbehmi, ktoré opisujú lásku presahujúcu hranice sociálnej blízkosti. To platí o bohatom mládencovi, ktorému
Ježiš hovorí, aby dal všetok svoj majetok chudobným (Mt 19, 16 – 26). Podobne milosrdný Samaritán, ktorý sa ako cudzinec milostivo postará o Žida a tým sa stáva jeho blížnym
(L 10, 25 – 37).
Ak sa spoliehame v prvom rade na sebe najbližšie sociálne prostredie, neznamená to
ešte protirečenie univerzalizmu biblického prikázania lásky. To je možné vtedy, ak chápeme univerzalizmus dobročinnosti ako konkrétny univerzalizmus a kontextualizujeme
ho etikou empatie.
V skratke: Intenzita a intímnosť nášho bezprostredného sociálneho prostredia
a univerzálna starostlivosť o blaho ľudstva vyplývajú jedno z druhého. Záväzok starať sa o tých,
čo sú vzdialení, teda pomoc ľuďom, ktorých nepoznáme osobne, ktorí s nami nezdieľajú rovnaké náboženské presvedčenie a rovnaký svetonázor, môže zdegenerovať do abstraktného cudzieho prvku vtedy, keď láska nie je živená neprestajne skúsenosťou dávajúcej a prijímajúcej lásky v našom bezprostrednom sociálnom prostredí. Láska a starostlivosť
o vzdialených je realistická a prirodzená len vtedy, keď nás naše priame sociálne vzťahy
učia citlivosti a zmyslu pre ľudské utrpenie a ľudské nádeje.
Ak sa na to pozrieme z pohľadu konkrétneho univerzalizmu, tak život v prostredí našich „špeciálnych vzťahov“ nám neprekáža v tom, aby sme vnímali a rozširovali si horizont
univerzálnej lásky. Láska k tým, čo sú vzdialení, je založená na empatii. Môžeme to znázorniť nasledovným príkladom: otec, ktorý má rád svoje deti a stará sa o ne – inými slovami otec, ktorý praktizuje lásku vo svojich „špeciálnych vzťahoch“ – taký otec určite dokáže otvoriť svoju náruč lásky aj univerzálnym spôsobom, hneď ako sa postaví do svetla
teologicko-etického chápania lásky. Práve na základe intenzívnej skúsenosti medziľudských
vzťahov vo svojom bezprostrednom sociálnom prostredí dokáže milovať neznámeho cudzinca spôsobom, ktorý nie je len niečím abstraktným. Dokáže sa vžiť do zložitej situácie otca žiadajúceho o azyl, otca, ktorý nemôže dostať pracovné povolenie a nedokáže zabezpečiť svoje deti a žije v ustavičnom strachu z vyhostenia. Práve tým, že praktizujeme
lásku v našich „špeciálnych vzťahoch“, sa učíme „schopnosti milovať“ aj v horizonte vzťahov, ktoré presahujú naše špeciálne vzťahy.
Stanoviská, ktoré obmedzujú kresťanskú lásku na bezprostredné osobné okolie, sú vlastne odmietnutím univerzálneho potenciálu láskavej empatie. Presvedčenie, že všetky ľudské bytosti sú dobrým Božím stvorením, tak prekonáva interpretáciu prikázania lásky, ktorá rozlišuje stupne empatie podľa blízkosti, či dokonca úplne odopiera lásku tým, čo sú
vzdialení. Sila empatie, ktorá je iniciovaná biblickým prikázaním lásky, môže preniesť mne
vzdialenú osobu do mojej blízkosti a zmeniť ju na môjho blížneho.
21