CIRKEVNÉ LISTY 1 – 2
18
álnosti a presvedčivosti. Hovorí o zlyhaní a porušenosti ľudského spoločenstva, ktoré je
spôsobené izoláciou človeka. Lutherova charakteristika hriechu zostáva v platnosti aj dnes,
pretože vyjadruje nerozlučiteľné spojenie medzi odlúčenosťou človeka od Boha
a odlúčenosťou človeka od človeka. Nebezpečenstvu moralizovania sa vyhneme len vtedy, keď pochopíme, že izolovanie sa človeka od jeho blížneho (vrátane cudzinca v jeho
blízkosti) nevyhnutne vedie k izolácii človeka od Boha, od Božích mocných zdrojov života. Výzvy proti xenofóbii, ktoré prehliadajú túto dimenziu, zaoberajú sa len morálnym odmietnutím xenofóbnych postojov, zostávajú neúčinné, pretože nedokážu presvedčiť človeka o tom, že strach z cudzincov a nenávisť voči nim ho odlučuje od Božích zdrojov pre
jeho vlastný život.
Hriech však nie je len osobnou realitou. Hriech sa prejavuje aj v sociálnych rozmeroch.
Uzavretosť a zahľadenosť do seba môže byť aj charakteristikou spoločenstva. Spolu s Lutherom
tak môžeme hovoriť aj o „communio incurvata in se ipsam“. Aj spoločenstvo môže byť pokrivené tak, že sa zaoberá iba sebou. Najmä v kontexte spoločenstva sa môže prejavovať dynamika recipročnej intenzifikácie diskriminácie iných a ukazuje sa byť veľmi náročné určiť
zodpovednosť jedinca v prostredí takejto dynamiky diskriminácie. Ak uvažujeme o úteku
a migrácii, musíme zohľadniť aj skutočnosť hriechu, ktorá sa prejavuje v spoločenstvách uzavretých do seba. Ako môže prekvitať a prosperovať život tvárou v tvár takejto realite?
Vízie o spoločnom živote v mieri napriek odlišnosti a vo svete bez hraníc, ktoré sú inšpirované Bibliou, sa musia pretransponovať do inštitucionálnych pravidiel, ktoré si uvedomujú
realitu hriechu. V prvom rade sa to vzťahuje na prijímajúce krajiny a ich obyvateľov. Sny
o multikultúrnej spoločnosti môžu byť pre budúcnosť relevantné len vtedy, keď nebudú
podceňovať možnosť narušenia, ktorá vzniká pri prechode z homogénnej spoločnosti
k sociálne a kultúrne rôznorodej spoločnosti. Ak je však jedným z aspektov hriechu vylúčenie, potom treba ako o prejave hriechu hovoriť aj o lipnutí na ideáloch sociálnej homogenity,
ktorá je predstaviteľná len v spojení s vylúčením iných.
Brať realitu hriechu vážne nie je povinnosťou výlučne prijímajúcich krajín a ich obyvateľov. Je to aj povinnosť tých, ktorí sa uchádzajú o povolenia zostať v týchto krajinách ako
migranti alebo utečenci. Zneužívanie azylového práva a „ekonomickí utečenci“ – to sú témy,
ktoré najčastejšie otvárajú populistickí politici, keď hovoria o „ochrane pred cudzincami“
a podnecujú xenofóbiu. Bolo by však nesprávne nechať túto tému len tým, ktorí bez hanby propagujú „communio incurvata in se ipsam“ (spoločenstvo pokrivené zameranosťou
na seba). Len tí, ktorí si nezatvárajú oči pred možnosťou hriechu aj medzi žiadateľmi o azyl,
môžu získať konštruktívny prístup k úlohe zákona ako tvorcu poriadku a pokoja. Malo by
to byť tak, že zákon zabezpečí, aby právo na azyl nezískali len tí najdrzejší. To by sa totiž rovnalo súhlasu s organizovaným obchodom s ľuďmi. Zákon má zabezpečiť, aby právo na azyl dostali tí, ktorí ho skutočne potrebujú.
Cieľom kresťanskej etiky je (1) obhajoba právnych predpisov, ktoré zohľadňujú tento
cieľ a (2) zápas o ich primerané používanie. Všetky zúčastnené strany musia zvážiť: Právne predpisy musia rátať s chybami. Musia brať do úvahy ľudskú nedokonalosť u všetkých
zainteresovaných. Kto berie vážne realitu hriechu, musí sa zasadzovať za transparentné mechanizmy na kontrolu používania (a zneužívania) moci. Právne postupy musia mať svoje miesto v kontexte jasnej hierarchie justičných orgánov, ktoré môžu opraviť nesprávne rozsudky. Každé iné usporiadanie právnych postupov totiž nezohľadňuje princíp omylnosti.
Pripomínanie si ľudskej nedokonalosti je rozhodujúcim prvkom ľudskosti pri zaobchádzaní
s témou migrácie a úteku. Konštruktívna energia sa však môže uvoľniť len vtedy, keď sa