neustálym rachotom z motorov, ku ktorému sa, už takmer na obežnej dráhe Zeme, pridávali ďalšie zvuky.
Oddelenie prvého stupňa rakety, ktorý, namiesto pristátia na danom mieste, spadol do oceánu a bol naveky
stratený. Potom oddelenie druhého stupňa. Ten údajne pristál správne. A potom pokoj. Stav bez tiaže.
Oblet okolo Zeme. Naberali sme rýchlosť. Okná sa otvorili. Krásna scenéria pod nami aj nad nami. Najprv
to bola krása, potom to prešlo. Dôvod? Prišlo mi zle. Mali sme aj inštruktáž, kde sú nádobky pre túto
situáciu, ale už som k nim nestihol doletieť. Obyčajný zvracajúci vesmírny turista – jedno z najznámejších
videí 21.storočia. Ešteže som si stihol dať dole tu sklenenú prilbu. Odrazu sa modul začal otriasať. Zlý stav
zmizol. Prišiel strach. Začali sme sa vzďaľovať od Zeme. Tak predsa... Cesta mala trvať ešte asi dva dni. Prichádzala
nuda. Jeden videorozhovor striedal druhý... Sme nádejou pre ľudstvo... Ja som vám to hovoril,
aby ste neleteli... V mene Organizácie spojených národov... Prejavy v čudných jazykoch... Najlepšie boli
malé videokoncerty známych svetových kapiel. Aspoň niečo...
Nuda... Prvé hádky v module. Potom uzmierenie, lebo modul sa začal čudesne otriasať. Ležali sme na
posteli. Nemohli sme zaspať. Chceli sme sa milovať, ale keď sme si uvedomili, že celý svet nás sledoval...
Blížili sme sa k stále väčšiemu Mesiacu. Odrazu sa od neho vyrojila akási bodka. Pomaly sa blížila. Nakoniec
sa z bodky stal valec. Potom už to boli štyri veľké valce. Nakoniec sa to ustálilo pri kríži. Pekný veľký
kríž s logami rôznych spoločností, ale najväčšie logo patrilo našej spoločnosti. Kedy to postavili? A celej
Zemi to ušlo? To bolo jedno... Prišpendlilo náš modul k jednému z ramien toho kríža. Dvere nám otvorili
dvaja typickí americkí vysmiati astronauti, ktorí nás lámanou slovenčinou vítali, fotili sa s nami, gratulovali
nám ku svadbe, darovali nám špeciálne kovové hodinky s logom spoločnosti, pár videohovorov, až potom
nám pomohli dostať sa z modulu. Privítali nás na Medzinárodnej vesmírnej stanici - MOONLAB. Dosť sa to
podobalo na SKYLAB, len štvornásobne väčší. A poviem vám, nevyzeralo to ako na ISS. Keďže stanica bola
zložená z valcov a bola robená ako SKYLAB, bol to obrovský priestor, kde mohli byť dokonca veľké uzavreté
miestnosti a stále veľké chodby. Asi izby, či kajuty, či ako to nazvať...
Síce sme sa počas cesty k Mesiacu nudili, ale ihneď po padnutí do postele v našej „kajute“ som zaspal.
Video môjho chrápania sa stalo hitom internetu. Malo údajne až 2 miliardy pozretí. Úspech. Tým som však
prekazil plány spoločnosti, ktorá nás chcela natočiť, ako sa milujeme. Už len to „romantické“ vybavenie
nášho „apartmánu lásky“ tomu napovedalo, no ja som si toho nevšimol. Melánia bola urazená, ľudia zo
spoločnosti naštvaní. Tie kamery, čo zachytili moje chrápanie, mali zachytiť niečo iné. Ktovie, či by to bol
úspech. Dokonca aj Melánia sa tu chcela milovať...?
Na druhý deň, po prehliadke stanice, nám nasadili skafandre a šupli nás do modulu, no nie do nášho, ale
do toho v druhom ramene tohto vesmírneho kríža, ktoré bolo bližšie k Mesiacu. Tentoraz s nami išiel jeden
zo šestice astronautov, ktorí obývali stanicu. Oddelili sme sa od stanice a pomaly smerovali smerom
k povrchu Mesiaca. Môj tep sa zvyšoval. Mal sa splniť môj najväčší sen!
Pristáli sme bez problémov na plošine z neznámeho materiálu. Nebol čas to skúmať. Astronaut nám nasadil
helmy, skontroloval skafandre, potom si sám nasadil helmu, stlačil tlačidlo, chvíľu počkal, otvoril
dvere modulu, zišiel na plošinu, aby nám pomohol. Prvá išla Melánia. Potom ja. Vôbec som nepočúval slová
astronauta, ani výkriky z riadiaceho centra na Zemi. Skrátka som rýchlo začal skákať smerom ku spadnutej
americkej vlajke v pozadí a spodku pristávacieho modulu z misie Apollo. Bolo mi od prvého pohľadu
jasné, že tu lietali hrdinovia z misie Apollo 11. O chvíľu som bol na mesačnom povrchu. A skákal som ako
malý chlapec smerom ku vlajke. Ani som si nevšimol tej reťaze okolo celého pľacu, kde lietali astronauti.
Aj Melánia najprv po mne kričala, no potom sa jej asi začalo páčiť, ako som sa choval, a skákala za mnou.
Otočil som sa, či ma dobieha. Astronaut za nami. Zrazu som sa potkol o tú sprostú reťaz. Letel som tvárou
na povrch, priamo do stopy, ktorú tu niekto z hrdinov zanechal. Dopadol som veľmi pomaly, ale celkom
tvrdo. Nejako som cítil, že vzduch uniká z trhliny na skafandri. Prasklo mi sklo na prilbe. Ako mohlo pras-
stránka 34