knúť? To som už nemohol zisťovať, lebo som strácal vedomie. Určite som tú stopu zničil. Vedel som, že
ma nebudú mať radi...
Zobudil som sa na stanici. Pozeralo sa na mňa šesť naštvaných astronautov a jedna naštvaná žena. Ledabolo
ma skontrolovali, a keď usúdili, že som v poriadku, dali mňa aj Melániu do letových skafandrov
a šupli do nášho modulu. Usadili nás do sedadiel, upevnili, bez pozdravu zabuchli dvere a poslali nás kade
ľahšie, teda späť na Zem. Snáď aspoň doplnili zásoby, ktoré sme cestou na stanicu minuli... Ako som neskôr
zistil, spoločnosť to spravila tak, že kvôli obavám o zdravie nás údajne rýchlo museli poslať na Zem,
ale misia bola viac než úspešná. Video, v ktorom skáčem po mesačnom povrchu, potkol som sa o reťaz
a padol na povrch, a astronaut s Melániou ťažko bojovali, aby ma zachránili od istej smrti a rýchlo ma natlačili
do modulu, sa stalo jedným z najznámejších videí 21. storočia. Neprehovoril som na stanici, len som
pozeral smutne do podlahy. To isté sa dialo aj v module. Keď sa vypli videohovory, počas ktorých nám
známe osobnosti a štátnici trepali dve na tri, aby sme mohli spať, vyčítala mi, aký som bol somár, a že keby
som nerobil hlúposti, mohli sme byť na povrchu Mesiaca až dve hodiny. Mali sme zaraziť vlajku Slovenskej
republiky do mesačnej pôdy, zasalutovať, položiť veniec ku pamätníku prvého pristátia na Mesiaci (čo
bol ten spodok lunárneho modulu, ktorý na Mesiaci zostal) zahrať si mesačný golf, vyfotiť sa pri module,
so Zemou nad hlavou, s mimozemskou loďou, čo práve letela okolo... A nič. Navyše som pri páde zničil
najznámejšiu stopu človeka na Mesiaci...
Nakoniec sme úspešne pristáli na Zemi. Aj napriek katastrofe na Mesiaci sa z nás stali hrdinovia, dostávali
sme milióny gratulácií, stretávali sa s najznámejšími osobnosťami, dostávali sme darčeky, ocenenia, vyznamenania,
stali sme sa najväčšími osobnosťami našej vlasti... Dokonca aj Melánia mi odpustila a pri spomienke
na túto cestu bola vždy šťastná. Vtedy som si uvedomil, že to všetko stálo za to. Že som si splnil
svoj najväčší sen. Že som si ho splnil po boku svojej ženy. Že som sa stal vzorom pre mnohých mne podobných,
ktorí na Mesiac začali lietať pomaly v húfoch. Údajne sa tam už začalo stavať mesto...
Skrátka, naša svadobná cesta bola a vždy bude tou najlepšou svadobnou cestou na svete. Pokiaľ teda
nezačnú Vesmírni cestujúci lietať aj na Mars...
Tajomný príliv
autor: Patrícia Brestovanská
Rodičia s dvoma deťmi sa viezli futuristickým vozidlom a pred sebou mali vyše desaťhodinovú cestu. Najväčšie
problémy robila ich synovi Krištofovi. Zatiaľ, čo jeho mladšia sestra Lily sedela v tichosti v aute, chlapec
sa stále mrvil a obťažoval ostatných príslušníkov.
,,Neviem, či tú cestu vydržím,“ zvolal podráždeným hlasom a prstami sa pohrával s gombíkmi na károvanej
košeli. Jednou nohou unudene kopal do predného sedadla, kde sedela jeho mama.
Ako obvykle tolerovala jeho správanie, čo sa nepáčilo jej manželovi. ,,Správaj sa ako človek a nekop do
toho sedadla,“ zvýšil hlas za volantom. ,,Nie si žiadne batoľa, aby si nezvládol cestu autom,“ ponosoval sa.
Krištof sa po napomenutí na chvíľu upokojil. Neprešlo však ani pár minút a už si našiel ďalšiu zábavku. Z
vrecka vytiahol nálepky postáv z komiksov a začal nimi olepovať dvere auta.
Lily si jeho neplechu všimla a hneď na ňu upozornila. ,,Mamííí, Krištof už zasa vyvádza! Práve na ockove
auto lepí postavy z rozprávok,“ požalovala rodičom ako policajná inšpektorka.
stránka 35