prvými cestujúcimi vo vesmíre, alebo turistami, to je jedno, ale rozdiel medzi nami a tými pred nami bol
v tom, že my budeme cestujúci v štýle takých cestujúcich, ktorí bežne lietajú alebo inak cestujú niekam.
Skrátka, mali sme sa vydať do vesmíru asi takým štýlom, ako do Košíc vlakom. Tiež je to haluz, ale extra
tréning na to človek nepotrebuje. Ale, aby sa nepovedalo, mali sme, pre kamery, navodiť stav, že sa akože
trochu pripravujeme na štart.
Nastalo päť dní pekla. Nebolo žiadne akože, bolo to akože reálne! Museli sme prebehnúť koliečko po
klasickej bežeckej trati, zabehnúť si desať minút v pokojnom tempe na bežiacom páse, činky trošku podvíhať,
nejaké kliky a sklápačky... No ako by som mal byť na vojne alebo čo... Môj zdravotný stav sa behom
tých päť dní tak zhoršil, že už som počul lekára, ako ma posiela preč s tým, že som nespôsobilý na štart.
Melánia bola niečo iné. To bola žena asi zo železa. Tam, kde som ja zlyhával, ona trikrát prekročila limity.
Až som sa hanbil za svoje neustále skuvíňanie, ktoré, po šikovnom zostrihu, slúžilo ako propagačné video
ťažkej prípravy na let do vesmíru. Síce som dodnes nepochopil, prečo sme mali tak trpieť, keď sme mali
tam hore letieť ako obyčajní cestujúci, ale keďže ľudské utrpenie iných láka k sebe masy a spoločnosť potrebovala
silno zarábať... Všetci vedeli, že ak sa toto podarí, tak do vesmíru bude lietať nová trieda ľudí –
cestujúci. Čiže bez tréningu. Takže ak to zhrniem, možno ten „tréning“ bol len takou zábavnou vložkou
a poslednou vtipnou spomienkou na nás, ak by sa nám niečo tam hore stalo.
Prišiel ten povestný deň. Ráno nás presunuli na Mys Canaveral. V hangári pri montážnej hale rakety nás
obliekli do skafandrov podobných tým, ktoré mali astronauti pri ceste na Mesiac. A nasmerovali nás
k autobusu, ktorý nás mal odviesť k rakete. Cestou sme stretli doktora. Ten len zašomral, že sme spôsobilí
pre let. Vyšli sme von. V diaľke som uvidel raketu. A za ňou temnotu. Tušil som problémy. Mal som strach.
Pozrel som sa na Melániu. Tá sa usmievala a mávala do objektívov. Štuchla do mňa lakťom, aby som tiež
mával. Fotka s názvom Štuchnutie sa stala jednou z najznámejších fotiek 21. storočia.
Odviezli nás k rakete. Výťahom nás vyviezli až k jej špici. Pár významných ľudí, aj vedúci spoločnosti, nám
podali ruky. Nevšímal som si ich, len som slepo podával ruku. Cestou nahor som sa díval hlavne do podlahy
výťahu. To viete, výška... Párkrát som sa pozrel na raketu. Zapamätal som si z nej hlavne logo spoločnosti
a malú americkú vlajku pod ňou. Zaujímavé...
Vložili nás do modulu. A tu prišlo ďalšie zdesenie. Kde bol ten skúsený astronaut, čo mal letieť s nami?
Odpoveďou bolo, že raketa je navádzaná automaticky, že pre tretieho človeka by sa musela zväčšiť, a že
posádka nás čaká na obežnej dráhe Mesiaca. Ani som nestihol zarevať „Čo?“ a dvere modulu sa zabuchli.
V module v podstate nebolo nič pre ovládanie, čo znamenalo, že ak by sa niečo pokazilo, skončili sme.
Nuž, taký asi mal byť osud generácie Vesmírnych cestujúcich, ako nazvala spoločnosť nás a tých po nás.
Nuž, takto vyzeral môj celoživotný sen... Aspoň okná tu boli... Chytil som Melániu za ruku, či vlastne za
rukavicu mojou rukou, či vlastne rukavicou. Tvárila sa ako silná žena, ale očividne jej to urobilo dobre. Tiež
je predsa človek ako ja...
Presne na poludnie celé USA a svet sledovali, ako naša super-raketa pomaly začala stúpať smerom
k nebeským výšinám, temným ako najčernejšia temnota. Vyštartovali sme práve v tom momente, keď
som začal rozmýšľať, kedy stihli niečo postaviť pri Mesiaci. Medzitým, ako som neskôr zistil, sa na Zemi
nikto neobťažoval pozrieť si predpoveď počasia. Tiež som zistil, že raketa musela odštartovať za každú cenu.
Krásne zistenia... Výsledkom bolo, že krátko pred štartom sa spustila silná búrka nad Mysom Canaveral,
ale odpočítavanie pokračovalo. Pri štarte nás oboch strašne silno zatlačilo do sedačiek. Tlak bol
s každou sekundou stále silnejší, až som mal pocit, že skončím na druhej strane sedačky a predo mnou
bude na sedačke diera v tvare môjho tela. Melánia zatvorila oči. Silná žena... Neskôr mi tam hore povedala,
že omdlela. Tiež nám machri na obežnej dráhe okolo Mesiaca povedali, že videli v záberoch zo štartu,
ako do našej rakety dvakrát udrel blesk. My sme to vtedy ani len nezaregistrovali. Tlak bol sprevádzaný
stránka 33