Sklenený ostrov
autor: Lina Franková
„... Bože... je tu... prekrásne,“ očarene vyhlásil Teo a mimovoľne si svoj turistický ruksak pohodil na chrbte.
Samuel s Erikou mu nedokázali dať ani za pravdu, hoci si mysleli to isté. To, čo zbadali, im vzalo dych
i slová.
Kráčali spolu po zemi ako z najbelšieho papiera, uprostred borovicového lesa, ľadového a jagajúceho sa
vo svetlých sivastých lúčoch. Zmámení kúzlom ľadovej krásy skrehnuto kládli nohu pred nohu. Vysokánske
borovice mali priehľadné zbrázdené kmene a blýskavé, dokonale hladké ihličie, ktoré im žiarilo vysoko
nad hlavou.
„Ok, chlapci...čo má toto znamenať? Chcem tým povedať... zliezali sme skalu a zrazu... Dá sa vôbec pri
zliezaní skaly zísť z cesty?“ Erika sa napokon dokázala vyjadriť ako prvá, hoci vyzerala azda najudivenejšie.
Samuel sa začudovane pozrel na svoje odolné topánky, špinavé od nekonečných preliezaní turistických
chodníkov, ale tiež zliezania skál a driapania sa z roklín. Presne ako ostatní, naposledy si pamätal ako zlieza
nijako zvlášť vysokú skalu, pod ktorou sa rozhodli stanovať, a zrazu jeho podrážky dopadli na túto belostnú
nádheru. A svet sa zmenil.
Les nevydával žiadne zvuky, iba keď sa znenazdajky zdvihol poryv vetra, z nebies sa znášal nadpozemský
jagot, ako sa ostré perleťové ihličky rozhojdali a cinkali o seba. Rozihrali zvonkohru z iného sveta. Teo si
uvedomil, že necíti žiaden chlad. Hoci prv to vyzeralo, že sa ročné obdobie šmahom ruky zmenilo z leta na
zimu.
„Ľudia... uvedomujete si, že les nie je ľadový, ale sklenený?“ ozval sa.
Prestali obdivovať priehľadné ihličie a vymenili si prekvapené pohľady. Erika začínala poťahovať nosom,
ale v záujme nešírenia paniky sa rozhodla radšej nerozplakať.
„Dobre, stop! Preberme si to,“ chopil sa slova Samo, ktorému, narozdiel od rozvážnejšieho Tea, už cukalo
viečkom. „Rozhodli sme sa pre turistiku, fajn, krása... rozhodli sme sa trošku si poliezť po skalách, stanovať,
užiť si prírodu, všetko, čo cez leto robíme bežne. Tak kedy, dopekla, sme sa medzitým zrazu ocitli
v sklenenom lese?!“ zavrešťal, až sa mu výkrik vrátil s ozvenou aj zvonkohrou zároveň. „Pojedli sme niekde
medzi tým halucinogénne huby?!“
Kým sa Erika zmohla na protest, že by predsa nemali rovnaký prelud, Teo zdvihol ruku a luskol prstami.
„Zmenila sa realita. Presne takto!“
Tí dvaja si kŕčovito zvierali popruhy ruksakov a celí sa začínali chvieť, ale Teo pozbieral zvyšky zdravého
rozumu a hromadiaci sa adrenalín. Svoj batoh so žuchnutím hodil na zem a rozbehol sa k najbližšiemu
stromu. Chvíľu váhal, ale hneď ako začal liezť hore, uvedomil si, že povrch nie je klzký, ako očakával, ale
zbrázdený a drsný. Všetko vôkol akoby popieralo fyzikálne zákony. Ešte aj cesta smerom na vrchol mu prišla
nehorázne rýchla, akoby sa aj čas zbláznil. Ale zrazu tam bol. Sedel na vetve takmer pri vrchole borovice
a rozhliadal sa okolo seba.
V tej chvíli v ňom zamrel dych. Výjav, ktorý sa mu naskytol, mu v žilách doslova rozbublal adrenalín, na
ktorom momentálne fungoval.
stránka 15