slovo bolo ako bodnutie nožom priamo do srdca. „Bezo mňa by si nič nedokázal,“ pokračovala. „Ešte aj
prácu si dostal len preto, že som vyfajčila tvojho šéfa!“
„To nie!“ vzlykal Frederik. „To by si neurobila!“
„Bohužiaľ, urobila,“ prehlásila tentoraz s ľadovým pokojom. „A vieš, čo je na tom najhoršie? Že vyhúliť
ho tvojmu šéfovi bolo pre mňa menej odporné, ako vyhúliť ho tebe.“
Frederik k nej prišiel kolenačky a objal ju.
„I-van-ka,“ koktal cez slzy. „Ja ti od-pú-šťam. Urobila si to kvôli mne. Ja viem, že by som ti mal byť vďačný.
Je to minulosť a ja ti odpúšťam. Len sa so mnou nerozchádzaj, prosím. Prosím!“ rozplakal sa na celé
kolo.
Ivana ho znechutene odsotila.
„Len sa na seba pozri. Hnusíš sa mi. Ty nie si chlap, ty si sračka. Aby si vedel, to nebolo jediný raz. A on
nebol zďaleka jediný. Toto je definitívny koniec. Už ťa nechcem nikdy vidieť.“
„Niééééééééé!“ zaúpel Frederik, no Ivana sa už otočila na odchod.
Neprešla však ani 10 metrov, a stalo sa niečo zvláštne. Všetko naokolo stíchlo, vietor prestal viať
a obloha sa zatiahla. Po slnečnom večeri neostala ani stopa. Do toho temna udrel blesk priamo do močiaru
a ticho prehlušila rana ako keby pri nich vybuchol granát. Hladina jazera sa začala víriť, a do tej tmy sa
začala vynárať tmavá silueta.
„Čo to je?!“ zvreskla Ivana a dala sa do behu.
„Ja neviem,“ odpovedal ešte stále otrasený Frederik, a tiež sa snažil rýchlo postaviť.
Obaja sa pokúšali dostať sa čo najrýchlejšie preč od onej siluety. Postava však zdvihla ruku a luskla prstami.
V tom momente Frederik zacítil, že sa mu niečo obmotáva okolo nôh. Snažil sa dvíhať kolená, no nech
sa mordoval ako chcel, o chvíľu stál na mieste ako prikovaný. Pozrel sa dolu a s hrôzou zistil, že je až do
pol pása obrastený machom. Ivanin hysterický krik dával na známo, že ona má podobný problém. Postava
sa celkom vynorila z jazera a pomaly sa po hladine šinula k nim.
„Pomóc! Pomôžte nám niekto!“ kričali unisono Frederik s Ivanou.
„Hahaha, teraz už vám nikto nepomôže!“ ozval sa škodoradostný spevavý hlas patriaci príšere. „No tak.
Čo to tu máme?“ pýtal sa, keď podišiel bližšie k nim.
Vtedy ho konečne zbadali a vykríkli od hrôzy. Netvor bol skoro dva metre vysoký, na výške mu pridával
špicatý klobúk, ktorý vyzeral, akoby celý pozostával z lišajníkov. Mal oblečený kabát z machu a čižmy
z húb. Z hlavy mu vyrastali dlhé zelené vlasy a bradu, taktiež zelenú, mal zapletenú do dvoch vrkočov.
Roztiahol ústa do úsmevu a odhalil ostré žlté zuby a premeriaval si ich výraznými červenými očami.
Vodník! napadlo Frederika.
„Hmm hmm!“ kývala príšera hlavou zboka nabok. „Teda, už si ani nepamätám, žeby niekto niekedy vyžaroval
toľko negatívnej energie ako vy dvaja! A že už som tu zopár stoviek rokov!“
„Kto ste a čo chcete?!“ zvreskla Ivana.
Príšera vyvalila oči a pribehla... Teda skôr pritancovala k nej. Tá sa striasla od znechutenia.
„Nechaj ju!“ vykríkol Frederik.
Príšera sa obrátila.
stránka 12