„A ako je to ďaleko?“ spýtala sa otrávene Ivana.
Itinerár cesty ju vôbec nezaujímal, a hoci jej ho Frederik nadšene prezentoval minimálne desaťkrát, vždy
to išlo jedným uchom dnu a druhým von.
„No veď som ti to vravel,“ láskavo a trpezlivo jej to vysvetľoval. „Osem kilometrov tam a osem naspäť.
Pôjdeme tadeto po modrej, kde sa napojíme na červenú...“
„Dobre, dobre, verím ti, len už poďme!“
Išli teda a nedostali sa ani do polovice a Ivana už spustila:
„Do piče, zasraný les! Zlomila som si necht!!!“ a so slzami otrčila Frederikovi ruku.
„To nič nie je láska, poď, už sme skoro tam,“ chlácholil ju.
„Nič?! ŽE NIČ! By som chcela vidieť teba, ty budižkničomu!“
Sadla si na zem a plakala.
„Láska, no tak. Prepáč. Áno, je to moja chyba,“ ponižoval sa Frederik. „Ale ešte vydrž kúsok, bude to stáť
za to.“
„To pochybujem!“ odfrkla Ivana. „Pokiaľ tam nebude stánok s manikúrou, tak ma žiadne tvoje blbé nápady
nezaujímajú!“
Ešte chvíľu Frederik zakopával hlboko pod zem posledné zvyšky svojej hrdosti, až sa mu konečne podarilo
Ivanu presvedčiť, aby s ním šla.
„Tak! Sme tu miláčik!“ šťastne zvolal Frederik, keď sa konečne ocitli na mieste.
Na jeho mieste, ktoré si tak dlho plánoval. Oči mu len tak žiarili šťastím. Ivana stála ako obarená.
„Močiar!“ hlesla. „Robíš si srandu? Povedz, že si robíš srandu!“
„Prečo?“ nechápal Frederik, a ešte stále mu z tváre nezmizol ten priblblý výraz. „Nie je to nádhera?“
„Obyčajný, špinavý, smradľavý močiar! Kvôli tomuto sme sa sem terigali?“
„Ale no tak láska,“ nenechal sa rozhodiť. „Pozri sa na ten krásny západ Slnka, ako sa odráža od tej hladiny!
Miláčik,“ vzal ju za ruky, „chcem ti niečo povedať.“
Začal šmátrať v ľadvinke, no Ivana sa mu vytrhla.
„Najprv ti niečo poviem ja! Končím s tebou.“
Nastalo hrobové ticho. Frederik skamenel a myslel si, že ho klame sluch.
„Pr-pr-prosím?“ vyjachtal.
„Dobre si počul, už na to nemám nervy, končím s tebou! Je koniec, rozchádzam sa s tebou!“ zopakovala
mu to niekoľkokrát.
Frederik od šoku padol na kolená, avšak bez prsteňa. Nemohol tomu uveriť. Celý jeho sveta sa práve z
ničoho nič zrútil.
„Ale prečo?“ pýtal sa cez slzy.
„Pretože si úbožiak! Úplná neschopná nula! Tvoj jediný životný úspech bol, že si sa na mňa zavesil ako
pijavica. Nemáš svoj názor, všetci sa ti akurát smejú za chrbtom! Si chudák!“ vykrikovala po ňom, a každé
stránka 11