„Máš ešte nejaké miesto v batohu?“ skočila mu do reči ignorujúc jeho poznámku.
„Moc nie, veď nám nesiem všetky veci na stanovanie!“ opäť podnikol pokus o chabú obranu.
„Ukáž!“ odstrčila ho rukou a začala sa prehrabávať v jeho krosne.
„Toto nebudeme potrebovať,“ vyložila baterku. „Toto tiež nie. Trenky ti stačia jedny. Načo si berieš ten
teplý sveter? Si normálny? Zasa len na seba myslíš.“
Dobrých desať minút sa prekárali o tom, čo je ozaj dôležité brať, no tabuľka skóre opäť hlásila víťazstvo
favorita a miesto na štekle sa na úkor iných vecí našlo. Lebo predsa „čo keby sme šli niekam na večeru?
Nemôžem predsa vyzerať ako vandráčka!“
Konečne si to kráčali na železničnú stanicu. Ivana ako lady s maličkou kabelkou, Frederik sa lopotil
s dvomi plnými krosnami. Nevadí, myslel si, to sú malé veci. A spokojne sa rukou potľapkal po ľadvinke. V
nej mal schovaný zásnubný prsteň, za ktorý minul všetky svoje úspory.
O niekoľko dlhých a náročných hodín konečne vystúpili v stanici Jeseník. Cesta bola peklo. Spočiatku to
šlo všetko ako po masle. Ivana si v klimatizovanom medzištátnom exprese objednávala jedno vínko za
druhým, takže sa to s ňou dalo vydržať. Akonáhle však prestúpili do osobáku, problémy začali. Keďže leto
bolo v plnom prúde, Ivane začalo byť strašne horúco. Keď Frederik otvoril okno, sťažovala sa, že hrozne
fúka. Tak ho zase zavrel. Nato sa Ivana začala sťažovať, že je tam hrozný smrad. Frederik sa ponúkol, že
zase otvorí okno. Vynadala mu do neschopných imbecilov – ostatne, už asi po desiatykrát odkedy vyšli
z bytu. Po chvíli si zmyslela, že musí hrozne na záchod, a že už to tých 20 minút do Jeseníku ani náhodou
nevydrží. Frederik musel zobrať dezinfekciu a dekontaminovať záchod, aby tam milosťpani mohla vôbec
vkročiť. Vypustila tri kvapky a keď sa vrátila za Frederikom, prehlásila, že to nakoniec nebolo až také akútne,
ako vyzeralo. Konečne nastal čas vystúpiť. Frederik bol rád, že to nakoniec zvládli. Bol odhodlaný urobiť
všetko pre to, aby Ivanka bola v dobrej nálade, keďže sa večer chystal na veľký krok.
„Tak sme tu, láska!“ usmial sa na Ivanu.
Tá mu úsmev opätovala.
„To teda. A ani som sa cestou moc nesťažovala, až ma to samú prekvapuje.“
Frederik si musel zahryznúť do jazyka ako nikdy v živote. Nad mestom sa týčil Křížový vrch, kde sa nachádzal
hotel s reštauráciou, a práve tam mali namierené. Prvú noc prespia tam a druhú budú stanovať
po ceste na Praděd. Odviezli sa, pochopiteľne, taxíkom, pretože Ivana bola z celej cesty unavená
a ubolená a nechcelo sa jej trmácať pešo. Ubytovali sa a zašli si na neskorší obed. Po jedle si šli na chvíľu
pospať na izbu. Frederik sa skúsil pritúliť, no Ivana ho automaticky odpálkovala, že má krámy.
Už zase? Núkalo sa Frederikovi na jazyk. Niekedy sa stávalo, že Ivana mala menzes aj dva-trirát za mesiac.
Bolo mu to spočiatku divné, ale prečo by mu o takýchto intímnych veciach klamala? Veď predsa, keď
sa niekto viac potí, alebo mu často tečie krv z nosa, tiež za to nemôže a nepotrebuje, aby mu to stále vyhadzovali
na oči. Keď o tom rozprával kamarátom, všetci do jedného len krútili hlavami, aký je to debil. Sa
im to kecá, keď tomu nerozumejú. Aj kvôli tomuto ho vôbec nemuselo mrzieť, že sa s ním prestali baviť.
Nechal krámy krámami a šiel sa prejsť po okolí. Nakoniec, on si nejakou poznámkou na sekundu uľaví, no
hádka potrvá celý výlet, a to mu za to rozhodne nestálo. Najmä keď Ivanu potreboval mať v dobrej pohode.
Po tom, čo sa Ivana konečne vyspinkala do ružova, spustil Frederik akciu. Chcel ju požiadať o ruku pri
machovom jazierku počas západu Slnka.
stránka 10