Rukami som si objala plecia a striaslo ma. Bez
Chrisových objatí a dotykov mi zostalo zima. Ťažko-
pádne som vyšla po schodoch a odomkla bránu.
Dnes som sa rozhodla nepoužiť výťah a poctivo
som tých sedem poschodí vyšla po svojich. Nikdy
nezaškodí trocha tréningu, ak sa žena chce udržať
vo forme.
Na chodbe vládlo šero, takže moja predstavivosť
to mala o to ľahšie. Pred očami som mala stále jeho
tvár, jeho krásny úsmev a iskrivé oči. Ten pohľad,
ktorý na mňa upieral. Akoby som bola jediná na
svete.
„Preber sa, dievča,“ dohovárala som si tlmene
a vzápätí som sa rozosmiala. Čudovala som sa, že
ešte nevyšla von moja večne zvedavá suseda, ktorá
mala všetko pod palcom. Myslela by si o mne, že
som sa načisto zbláznila. Vlastne to aj bola pravda.
Bola som blázon, ak som verila, že toto vydrží. Bolo
to príliš krásne a ako som sa poznala, čoskoro sa
niečo pokazí.
Konečne som prekonala posledný schod a pocítila
nekonečnú úľavu. Čí to bol nápad nepoužiť výťah?
Elegantne som si zotrela kvapky potu, ktoré sa mi
usadili pod nosom a zamávala som na senzor, aby
sa rozsvietilo svetlo.
Zo zväzku som vylovila kľúč a išla ho strčiť do zám-
ky, ale do ruky som dostala taký silný kŕč, až mi
s rachotom spadol na zem. Nešikovne som nohou
posunula kľúče k zábradliu a stratili sa v medzere.
Nestihla som ani nijako zareagovať, už som sa len
prikrčila a počúvala, ako skackali po schodoch.
V tomto tichom paneláku to znelo, akoby sa dolu
schodmi rútila skriňa plná pracovného náradia.
Vytriasla som ruku a neveriacky sa naklonila cez
zábradlie. Pre istotu som sa držala pevne oboma
rukami, aby som nenasledovala príklad kľúčov. Pri
mojom šťastí, ktovie...
„No dokelu,“ zašomrala som, keď som ich nikde
nevidela. Zrejme sa prepadli až do samotného pek-
la.
Za dverami oproti zaštrkotala retiazka a v me-
dzierke, cez ktorú na chodbu dopadalo tlmené
svetlo, sa zjavila naštvaná tvár mojej susedy. „Zasa
ponocujete?“
„Tá dnešná mládež,“ pohoršene krútila hlavou.
Mykla som plecami a milo sa na ňu usmiala, zrej-
me aby sa nado mnou zľutovala a prednášky si
ušetrila na ráno. Alebo ešte lepšie, na ráno, ktoré
bude nasledovať o niekoľko desaťročí.
Rada by som ju upozornila, že slovo mládež sa na
mňa veľmi nehodilo, ale už v minulosti sa mi osved-
čilo príslovie: Hovoriť striebro, mlčať zlato.
Suseda spustila takú tirádu, že to zaiste pobudilo
zvyšok paneláku a ja som len odovzdane postávala
na mieste, občas som prikývla a v duchu zvažovala,
či by bolo príliš nezdvorilé, keby som sa jednodu-
cho zobrala a odišla preč.
Pri jej dohováraní o nebezpečenstve požitia
omamných látok, som konečne nabrala odvahu
prerušiť ju, ale z bytu za mojím chrbtom, z môjho
bytu, sa ozvalo rinčanie skla.
„Vy tam máte chlapa?“ spýtala sa pohoršene. „A
to sa hráte akože na to sadlo maso? Tá dnešná mlá-
dež...“
Než som sa zmohla na odpoveď, zabuchla dvere
a znova pozamykala. A ja som sa s malou dušičkou
obrátila o stoosemdesiat stupňov. Samozrejme, že
som nebola natoľko hlúpa, aby som vošla do bytu,
z ktorého sa ozval rámus. Lenže keď som z kabelky
vytiahla mobil, aby som zavolala políciu, zistila som,
že baterka bola úplne vyšťavená.
A tak som ho pevne zvierala, tisla si ho k hrudi ako
talizman a opatrne som nohou štuchla do dverí,
ktoré sa roztvorili dokorán. Ako bolo možné, že
predtým som si to nevšimla?
„Haló?“ ozvala som sa slabým hlasom a pripadala
si ako v nevydarenom horore. Jasné, ozvi sa, nech
ten maniak s motorovou pílou presne vie, kde si!
Nepočula som žiadne zvuky. Po nekonečných ro-
koch postávania na chodbe som načiahla ruku do
tmavého bytu a plesla po vypínači, akoby to bol
úhlavný nepriateľ.
Môj nádherný bytík, ktorý som tak milovala, ktorý
stránka 6