Johna presvedčila, že násilie nie je riešenie, aj keď
som sa zároveň dívala na tie mŕtvoly, ktoré máme
na svedomí, vytiahol John ručný granát. Odistil gra-
nát, rýchlo a pevne ma objal, pobozkal a povedal:
„Milujem ťa.“ Konečne to povedal. Čakala som na
tieto slová veľmi dlho...
ORIGINÁLNY ÚRYVOK
Bennetova vila je monumentálna historická budo-
va týčiaca sa uprostred rozľahlej zelene. Biele steny
domu už z diaľky doslova kričia a okolité ihličnaté a
listnaté dreviny dodávajú tomuto miestu vidiecky
nádych. Človek tu rýchlo zabudne na fakt, že len
niekoľko míľ odtiaľto sa rozprestiera mesto s
názvom New Orleans.
Presúvame sa k budove a pod kolesami auta chru-
pčí hrubý šedý makadam. Sledujem okolie aj bu-
dovu a zamýšľam sa nad tým, ako sa na akomto
mieste asi tak žije. Iste, o chvíľu to budem môcť zis-
tiť na vlastnej koži aj sama, no predpokladám, že na
tomto mieste je život ako v rozprávke.
Nijaké mesto, ani nečistený vzduch z výfukových
plynov, len samá zeleň a ticho. Lenže tento dom je
pre jedného príliš veľký. Prečo sa Bennet rozhodol,
že sa sem presťahuje? To sa tu necíti osamelo?
Nechýba mu spoločnosť? Alebo tento dom kúpil s
víziou budúcnosti, v ktorej videl milujúcu manželku
a ich deti? To sa na neho nepodobá, no jeden nikdy
nevie.
Zastavíme a ja poslušne čakám, kým šofér vyskočí
z auta a otvorí mi. Až potom vystúpim a prezriem si
dom ešte raz.
„Páni!“ zanôtim užasnuto a šofér sa na mňa milo
usmeje.
„Krása, však?“
„To áno. Je tu prekrásne.“
úryvok z knihy Navždy mojou (autor: Emily D.
Beňová), s. 87, vydavateľstvo Emily D. Beňová, rok
2019
autor: Viktória Drgoncová
Pamätám si, ako ma bozkami prebúdzal, keď sme
boli pred mojím domom. Nechcela som sa s ním
lúčiť a on na tom nebol inak ako ja. Naše pery ne-
potrebovali oddychovať, rukami som si pritláčala
jeho tvár bližšie k mojej. Nezniesla som medzi nami
čo i len milimetrový priestor. Bolo nám jedno, že
sme v aute neboli sami. Šofér však mal v sebe toľko
taktu, aby vyšiel von, kde si pofajčieval cigaretu.
Trvalo to nekonečne dlho, až kým Chrisovi nezačal
zvoniť telefón. Bože, ako som v tom momente zne-
návidela všetky telekomunikačné vymoženosti! On
sa zatváril podobne ako ja a telefón vypol. S rukou
v mojich vlasoch si ma pritiahol späť na jeho žiados-
tivé pery. Nejasne som registrovala zvonenie tele-
fónu zvonku. Šofér zdvihol a chvíľu sa tlmene s nie-
kým rozprával, potom otvoril dvere.
„Je to naliehavé pane, musíme sa vrátiť,“ povedal
ospravedlňujúcim, no vážnym tónom. Chris ma ne-
ochotne pustil a zadíval sa mi do očí.
„Choď, keď musíš,“ povedala som a snažila som sa
skryť sklamanie.
„Najradšej by som ostal,“ šepol, keď si šofér sadol
znovu za volant.
„Aj tak by som ťa nepozvala hore,“ usmiala som
sa a prisahala by som, že sa šofér vpredu tlmene
zasmial. Chris s úsmevom pokrútil hlavou.
Naposledy som ho krátko pobozkala a vystúpila
z auta. Sledovala som, ako sa rozbehlo a čoskoro
zmizlo za rohom.
stránka 5