Zobrala som jej ho z rúk a čítala: „Váš čas sa napl-
nil. Neuniknete.“ Odrazu omdlela. No výborne, a čo
teraz?
Prásk! Prásk! Sklá postupne začali rozbíjať skaly.
Rýchlo som ich bezvládne telá zavliekla do chodby
za záves a pre istotu zatvorila dvere. Čo má toto
znamenať? Hra predsa skončila. Prečo nás ten
starký nepustí von?
Na podlahe som zbadala baterku. Preboha, snáď
to nie je Áronova.
„Aúúúúúúú!“ opäť to zavíjanie. Tentokrát ale bolo
príliš živé.
„Áron? S-si tam?“ zasvietila som baterkou sme-
rom k prvej miestnosti. Dvere však boli zatvorené.
Z druhej miestnosti som začula kroky. Neznáme-
mu pod nohami chrapčalo pred chvíľou rozbité
sklo.
„Úlohu ste nesplnili, mládež. Neunikli ste doteraz,
neuniknete vôbec! Stanete sa potravou pre môjho
netvora, hahaha!“
To nemôže byť pravda. Starý pán... Prečo by to
robil?
Kdesi v útrobách budovy zavrešťal netvor. Strhla
som sa a zhasla baterku, čo bolo vlastne na nič. Krv
tu páchla natoľko, že to cítil aj obyčajný človek, nie-
to ešte netvor. Vydržala som ešte pár minút, ale
keď sa škrek ozval znovu, položila som Samovi ruku
na plece a opatrne ním zatriasla. Hlava sa mu zviez-
la dopredu. Skúsila som to ešte zopár ráz, no malo
to rovnaký účinok.
Oprela som sa o stenu a rozhodla sa ešte chvíľu
vyčkať. Možno kým sa preberie, vráti sa Áron.
Jednu polovicu tváre som mala pritisnutú k stene.
Na chvíľu som zatvorila oči, iba na malú chvíľku,
aby som si trochu odpočinula. Vtedy sa za stenou
ozval šialený smiech a tesne pri hlave som začula
klopanie.
„Halóóóóó!“ zatiahol mužský hlas a opäť sa rozre-
hotal. Tri zaklopania. „Je niekto doma? Ak ešte žije-
te, ozvite sa. Sľubujem, že vám dám náskok a až
potom vojdem dnu, aby som vás dorazil.“ Klopanie
sa presunulo smerom doľava.
„Áron, ak si tam, prosím, ozvi sa!“ stále som dúfa-
la v jeho hrdinskú pomoc.
„Nemusíš sa snažiť, dievčatko. Ten už poslúžil ako
krmivo pre Bestieho,“ rozrehotal sa, „a vás stihne
rovnaký osud!“ Otvoril nezamknuté dvere a dnu
vpustil beštiu, ktorá nebola ani pes ani človek. Pred
očami mi prebehol celý život. Vidiac, že nemám
šancu, zavrela som oči a zmierila sa s osudom. Zbo-
hom krásny svet...
...
„Miška, vstávaj! Zmeškáme predsa tú Escape ro-
om!“ Samo ma zobudil tak prudko, že som zabudla
na celý sen. Pamätala som si jedine hrôzu. Rýchlo
som sa však z toho spamätala. Dnes predsa musím
ohúriť Árona!
ORIGINÁLNY ÚRYVOK
Kdesi v útrobách budovy zavrešťal netvor. Strhla
som sa a zhasla baterku, čo bolo vlastne na nič. Krv
tu páchla natoľko, že to cítil aj obyčajný človek, nie-
to ešte netvor. Vydržala som ešte pár minút, ale
keď sa škrek ozval znovu, položila som Samovi ruku
na plece a opatrne ním zatriasla. Hlava sa mu
zviezla dopredu. Skúsila som to ešte zopár ráz, no
malo to rovnaký účinok.
Oprela som sa o stenu a rozhodla sa ešte chvíľu
vyčkať. Možno kým sa preberie, vráti sa Áron.
Jednu polovicu tváre som mala pritisnutú k stene.
Na chvíľu som zatvorila oči, iba na malú chvíľku,
aby som si trochu odpočinula. Vtedy sa za stenou
ozval šialený smiech a tesne pri hlave som začula
klopanie.
„Halóóóóó!“ zatiahol mužský hlas a opäť sa rozre-
hotal. Tri zaklopania. „Je niekto doma? Ak ešte ži-
jete, ozvite sa. Sľubujem, že vám dám náskok a až
potom vojdem dnu, aby som vás dorazil.“ Klopanie
sa presunulo smerom doľava.
úryvok z knihy Mračná Urdisu (autor: Viktória
Drgoncová), s. 45-46, vydavateľstvo Art Floyd, rok
2018
stránka 21