Ako každý nočný toreador, aj on má čiernu košeľu
a oblek s mokasínami rovnakej farby. No podobne
ako jeho lýra, aj oblek už mal najlepšie časy za se-
bou, navyše bol zaprášený od ciest a špinavý od
lístia a blata. Arikovi to však nevadilo. Privretými
očami sa sústredene díval na hviezdy a brnkal jem-
nú, clivú melódiu. V tú chvíľu pôsobil ako hriešnik
civilizácie, kajajúci sa zo svojich hriechov voči príro-
de. tovala Deina pri pohľade na kôru, v ktorej bola me-
lódiou vyrytá ženská postava bez hlavy a z krku jej
vybiehali vlny do rôznych smerov, jedna s druhou
sa miešajúc. ,,A zabudol si snáď, že Boh je mŕtvy,
pretože sme ho zabili a že sme vypili jeho krv? Už
sa z našich žíl nevyhrabe. Už nie je Boh, sú len bo-
hovia.“ Uškrnula sa: ,,Vari sa ti nepáčim?“ Deina sa
zatočila, akoby mala na sebe sukňu, aby si ju Arik
mohol lepšie obzrieť.
Možno preto sa jej páčil. Stála obďaleč a pokorne
počúvala. Počkala, kým dohrá, a až potom vstúpila
k nemu na čistinku. ,,Čomu vďačím za takú nádhe-
ru?“ spýtala sa veselo. Tentokrát sa zasmial Arik: ,,Myslím, že odpoveď
vieš. Ale vieš, že to som nemyslel. Okrem toho, je-
den múdry muž mi raz v krčme povedal, že svet ne-
potrebuje mudrlantov.“
,,To nebolo pre teba“ povedal Arik bez toho, aby
sklonil hlavu na postavu pred ním. ,,To bolo pre
hviezdy.“ ,,Aj múdri muži sa mýlia.“ Pokrčila plecami
s miernym pousmiatím: ,,Plus, naučiť sa krásne
mudrovať, je umenie samo o sebe.“ Deina pristúpi-
la k Arikovi a natiahla k nemu ruku: ,,Poď so mnou.
Ukážem ti, čo je božské.“
,,Ale hviezdy sú súčasťou prírody. Aj my sme. Aj ja
som. A teda je to aj pre mňa. Všetko je prepojené.“
Po tomto poslednom slove sa na ňu pozrel: ,,Načo
si prišla?“ spýtal sa sotva zaujato.
,,Len tak. Chcem ťa vidieť.“ Elfka, ktorá stála pred
ním, bola jednou z lesných. Na sebe mala šaty
z letného lístia zviazaného lianami, ktoré mali
v sebe isté jazerné kúzlo. Plnili svoj účel, no zároveň
neboli tak kliešťovito zahaľujúce, aby utlačovali krá-
su hodvábu tela. Na odhalenej časti hrudníka sa
vynímal vypálený syčiaci had, stočený do klbka.
Najzaujímavejšie však boli jej oči a dlhé vlasy. Ľavú
polovicu vlasov mala ohnivo oranžovú, pravú mala
čiernu ako havranie perie. Okná do jej duše odráža-
li sivosť ocele, spolu so strieborným svetlom mesia-
ca, do ktorej bohovia primiešali tmavomodrosť at-
ramentovej oblohy.
Arik sa nadýchol a tým najchladnejším hlasom,
ktorý vedel, povedal: ,,Ja teba nie Deina. Strať sa!“
Deina sa len zasmiala a naklonila sa poza Arika:
,,Čo je to?“
Arik si len ťažko vzdychol: ,,Mala to byť interpre-
tácia Zrodenia Venuše, ale drevo nespolupracuje
s mojou hudbou a Boh ma zjavne v mojom hľadaní
krásy ignoruje.“
,,Aj abstraktné obrazy majú svoje čaro,“ skonšta-
On sa na ňu chvíľu len nemo pozeral, ale nakoniec
tú ruku prijal, postavil sa a nechal sa viesť.
Viete, nie som voyeur. Naviac, za tento cirkus ma-
sochistických otrokov ani neplatíte. A vôbec, reš-
pektujem súkromie svojich priateľov. Teda občas.
Preto poviem len skratkovito: Najprv ho vzala
k lávovým, jazerám. Tam mu vysvetlila podstatu
ohňa, túžby, ktorá míňa samu seba, plynutia na ze-
mi v nehmotnom stave čistej energie chcenia exis-
tovať. Tam sa spolu spálili. Deina prišla o ľavý rukáv
a Arik o polku nohavíc.
Potom šli na vrchol veľkej skaly kvôli vetru. Voľ-
nosť. Všeobjímajúcnosť. Rýchlosť. Jemnosť. Vône.
Divokosť. Všetko to cítil.
Pri zemi poznal, odkiaľ vzišiel. Poznal špinavosť
každého, rivalitu, tvrdosť a kráľa všetkých – červa.
To všetko z pier s blatovým rúžom.
Ohybnosť, dialóg, prijatie, prispôsobenie sa, konti-
nuálna plynulosť, odrazy, náladovosť miest – toto
našiel vo vode.
To boli cesty k božskému. Cesty, ktoré Arika veľa
naučili a v ktorých videl niečo spoločného. Nemo-
hol sa Deine vynaďakovať. Tá sa však len spokojne
stránka 8