V noci sa zobudil na škrabot ozývajúci sa zo stien. Chvíľu nehybne ležal a načúval, v márnej snahe odhaliť pôvod neočakáva-
ného zvuku. Konáre stromov narážajúce zo steny zvonku? Nie, na to by bol potrebný vietor a pri pohľade z okna videl, že vonku
je pokojná noc. Okrem toho, uvedomil si ospalo, aj najbližší strom je od stromu príliš ďaleko na to, aby sa jeho konáre šúchali o
stenu.
Posadil sa a opäť počúval, ešte sústredenejšie, so zamračeným výrazom na tvári. Dúfal, že do stien sa nedostali myši a neu-
robili si tam hniezdo. To by bola ďalšia komplikácia, na ktorú nemal trpezlivosť.
Vzal do ruky mobil z nočného stolíka, aby sa pozrel, koľko je hodín. Umelé svetlo dotykovej obrazovky naplnilo izbu nadpri-
rodzenou žiarou a Dominik sa striasol. Len nerád narúšal tmu noci. Vždy, mal pocit, že do tieňov sa uteká niečo skryť.
Pri pohľade na čas ho striaslo ešte viac; bolo len niečo po tretej hodine ráno a on si spomenul na filmy, ktoré Sylvia z nejaké-
ho dôvodu tak obľubovala. Predstavil si sčernetú, kostnatú ruku niečoho, čo sa skrývalo pod posteľou a čakalo na správnu
chvíľu. Predstavil si, ako sa to za ním natiahne, takmer cítil chladné zovretie na zápästí.
S mobilom stále v ruke sa schúlil v strede postele a snažil sa dostať pod kontrolu svoje búšiace srdce.
To je nezmysel, povedal si v duchu. Je to len jeho fantázia, prázdny dom a tma noci, čo si z neho uťahujú. Musí sa upokojiť.
Musí sa upokojiť a znova zaspať, pretože zajtra má ešte veľa práce, ak chce, aby bol dom aspoň v akom-takom stave, keď ko-
nečne príde Sylvia.
Sylvia.
Musí myslieť na Sylviu. Sylvia by sa takto nikdy nevydesila. Jeho priateľka bola vždy vecná a pragmatická a nedovolila svojej
obrazotvornosti, aby si s ňou robila, čo chcela. Sylvia mala vždy všetko pod kontrolou a aj tej najnepríjemnejšej situácii čelila len
s mierne nadvihnutým obočím a zamysleným hm.
Čokoľvek šušťalo v stenách sa v tom momente ozvalo priamo vedľa neho.
Dominik vykríkol a vyskočil z postele. V tme zakopol o hromadu oblečenia a spadol do rohu, s rukami vystretými pred sebou.
Na koži pocítil dobre známe šteklenie, z ktorého mu vstávali vlasy dupkom a mrazilo ho v žalúdku. Štvornožky zaspätkoval a
postavil sa, divo poskakujúc a búchajúc rukami v snahe dostať zo seba pavučiny, zbaviť sa pavúkov, ktoré cítil všade po tele.
V panike sa mu podarilo nahmatať vypínač a izbu zalialo ostré svetlo. Dominik sa triasol po celom tele a pozrel sa na svoje
ruky, pripravený vidieť desiatky pavúkov.
Nebolo tam nič.
Nijaké pavúky, nijaké pavučiny.
Na zemi sa váľala kopa oblečenia, o ktorú zakopol a kút, do ktorého spadol, bol prázdny a čistý.
Nervózne sa zasmial, ale jeho hlas znel v prázdnej izbe príliš ticho, osamelo a akosi nemiestne. Preglgol a ešte raz sa pozrel
na svoje ruky, torzo, nohy. Takmer si vykrútil krk, keď sa snažil skontrolovať si chrbát.
Čo to s ním je?
Najradšej by bol vzal mobil a zavolal Sylvii, ale po krátkom uvažovaní si to rozmyslel. V práci mala toho veľa a ako ju poznal,
pravdepodobne strávila celý deň zatvorená v kancelárii a obrať ju čo i len o pár minút odpočinku, by bol zločin.
Trasúcou sa rukou zhasol svetlo a pobral sa späť do postele, dúfajúc, že čoskoro zaspí a nočné udalosti sa mu vo svetle na-
sledujúceho rána budú zdať smiešne a hlúpe.
Spánok však neprichádzal a on sa prichytil, ako premýšľa o svojich rodičoch. Počuli aj oni ten šramot v stenách? Počul ho
jeho otec po tom, ako umrela matka a on zostal sám vo veľkom, starom dome? A čo ak sa to usídlilo v dome až po smrti oboch
jeho rodičov?
Opäť sa triasol na celom tele a upieral svoju myseľ na to, že sú to len myši, len myši a nič iné.
Z nejakého dôvodu si spomenul, že otca našli v jeho pracovni. Sedel za stolom a vraj vyzeral, akoby bol zaspal pri práci. Mŕt-
volu už ale napadol hmyz a nakládol do nej svoje vajíčka a v celej miestnosti sa vznášal sladkastý pach rozkladu. Bolo ho cítiť aj
po tom, ako zavolali Dominika, keď už telo odniesli a pootvárali všetky okná.
Vec v stenách sa znova ozvala, tentokrát na druhej strane miestnosti, v stene, ktorá oddeľovala jeho izbu od otcovej pracov-
ne.
stránka 10