autor: Maya S. Adlerová
Bol horúci deň. Dominik pootváral všetky okná na dome, v zúfalej snahe dostať do neho aspoň trochu života okrem pavúkov striehnucich v kútoch. Stuchnutý, nehybný vzduch ho dostával do šialenstva, avšak horúci vzduch zvonku nebol o nič lepší. Dúfal, že čoskoro príde búrka a on ucíti ozón a vôňu dažďa, vôňu vlhkej pôdy.
To málo príjemných spomienok, ktoré má na detstvo, sú tvorené práve pachom ozónu a vzdialeným dunením symbolizujúcim prichádzajúcu búrku. Vždy mal rád búrky, ale do domu na kopci zavítali len zriedkakedy. Ako malý si myslel, že je to kvôli jeho matke, ktorá búrky nenávidela; myslel si, že dom prekliala. Niekedy mal pocit, že prekliala aj jeho.
Ako prvé sa rozhodol opraviť elektrinu. Predstava ďalšieho večera stráveného pri mihotavom svetle sviečok, ktoré mu nechala jeho mŕtva matka, ho nepredstaviteľne desila. Bál sa, že to bude ťažké; že sa objavia neočakávané problémy. S úľavou ale zistil, že stačilo prepnúť poistky. Aspoň niečo išlo podľa plánu.
Ďalšou úlohou na zozname bolo zájsť do obchodu a nakúpiť veci potrebné na prežitie; jedlo. Vodu – neodvažoval sa piť vodu z domu. Nikto tam nebýval takmer päť rokov – ktovie, čo všetko sa usadilo v potrubí. Čistiace prostriedky. Repelent; neďaleko tiekla rieka a on nechcel, aby ho okrem pavúkov začali ohrozovať ešte aj komáre. Vždy mal pocit, že ho zožerú zaživa, ale matka odmietala dať na okná sieťky.
Mesto sa od jeho poslednej návštevy pred piatimi rokmi takmer nezmenilo; bolo to jedno z tých malých, ospalých mestečiek hraničiacich s okrajom sveta, v ktorých naveky zastal čas. Jeho obyvatelia sa o vonkajší svet starali len málo, ak vôbec. Najhoršie to bolo počas letných mesiacov- vtedy sa zdalo, že je tam stále horúce, nedeľňajšie popoludnie spred päťdesiatich rokov.
Auto zaparkoval pred starou, ošarpanou budovou Jednoty- jediného obchodu v meste- a vošiel dnu.
Rovnako ako zvyšok mesta, ani obchod sa nezmenil. Zvnútra to vyzeralo takmer rovnako, ako keď v detstve sprevádzal matku na pondelkové nákupy. Za pokladňou stála mladá predavačka a znudene hľadela na chladiace boxy. Pri strope zmätene poletovalo niekoľko pomýlených múch a i napriek klimatizácií bolo vo vnútri takmer rovnako dusno, ako vonku.
Dominik nemal chuť sa tam zdržiavať; čím skôr to bude mať všetko za sebou, čím skôr dá dom do poriadku a zbaví sa ho, tým lepšie. Do košíka náhlivo nahádzal všetky potrebné veci a o chvíľu bol na ceste späť k osamelému domu na kopci.
Celé doobedie strávil upratovaním, nemilosrdne strhával pavučiny a snažil sa prekonať hrôzu zo strašného očakávania, že niekde narazí na hmýriace sa hniezdo plné pavúkov; také veci sa ale stávali len v hororoch, nie v skutočnom živote. Okrem toho, obyčajné domové pavúky mu predsa nemôžu nič urobiť.
Nezáležalo však na tom, ako dlho si tie slová v mysli opakoval, nepomohlo to. Kdesi vzadu v jeho hlave sa stále ukrýval ten tichý, dotieravý hlas, ktorý mu šepkal tie najstrašnejšie a najmenej pravdepodobné scenáre, ktoré by sa mohli odohrať.
Dominik sa zo všetkých síl snažil ten hlas ignorovať, tak, ako to robil väčšinu svojho života. Niekedy sa mu to darilo a inokedy nie.
Ešte dva dni a znova uvidí Sylviu. Príde tam, príde za ním a on už v tom mŕtvom dome nebude musieť byť sám so všetkými tými pavúkmi a krehkými, rozpadávajúcimi sa telami mŕtveho hmyzu. Musí vydržať len dva dni.
Záhrada jeho matky bola v katastrofálnom stave. Kedysi bola plná kvetov všetkých farieb a byliniek, ktoré napĺňali horúce, letné dni charakteristickou vôňou, ale teraz ju ovládla burina. Púpava zaryla svoje korene hlboko do zeme, nevykynožiteľná kozonoha pokrývala tienisté kúty. Pupenec ovíjal svoje chápadlá okolo neudržiavaných ružových kríkov, dusil ich a zabíjal.
Dominik sa pustil do zdanlivo nemožnej úlohy- vytrhať burinu a uviesť záhradu do reprezentatívneho stavu. Kto by kúpil dom so záhradou, ktorá vyzerá, akoby tam niekto kultivoval kliešte? Po polhodine nekonečného trhania sa rozhodol stiahnuť z boja; narazil na žihľavu a pavúky, malé čierne pavúky, ktoré sa pohybujú tak rýchlo, až sa niekedy zdá, akoby skákali.
Na severe sa cely deň zbiehali búrkové mračná a ozývalo sa vzdialené dunenie; nespadla však ani kvapka- zdalo sa, že domnelá kliatba jeho matky mala to miesto v pazúroch ešte aj po jej smrti.
Večer vytiahol na terasu malý stôl z chodby a jedinú stoličku. Sedel tam a hľadel pred seba, dlho po tom, ako zapadlo slnko a všade navôkol začali cvrlikať cvrčky.
Ešte jeden deň a uvidí Sylviu.
stránka 9