Abdon Dušičkový špeciál/2019 Abdon_dušičkový špeciál_2019 | Page 9

autor: Lina Franková Postaršia žena zazívala a privrela oči pred ostrým ranným slnkom, ktoré sa vtieravo prebíjalo do ku- chyne. Na chrbát jej spadal dlhý sivý vrkoč. Kútikom oka zachytila obrys fľaše s mliekom. Natiahla sa po ňu, so zatvorenými očami odkrútila vrchnák a zaliala si kukuričné lupienky v miske pred sebou. Keď však oči otvorila, zostala prekvapene civieť do misky. Lupienky sa strácali v tmavej mase. Čierne mlieko?! – v prvej chvíli jej hrdlo zovrela úzkosť, ako nejasná predtucha čohosi strašného, keď hľadela na výjav, na pozadí ktorého sa ukazo- valo okno otvárajúce sa do hmlistého jesenného rána. Náhrobky opusteného cintorína, pri ktorom s manželom bývali, vyčnievali z kôpok navŕšeného karmínovo-ohnivého lístia. Milovala miesto, kde žili, aj napriek faktu, že jej dobráckeho starnúceho muža pre to ľudia prezývali Hrobár. Tak prečo sa teraz cíti, akoby sa jej samotnej pri pohľade na príbytky mŕtvych dotkla smrť?! – tuhšie si pritiahla golier župana, hoci jej zima nebola. Keď za sebou začula šuchtavé kroky, po šiji jej prebehli zimomriavky. Keď ich však nasledoval aj tichý smiech, napätie povolilo a žena si konečne vydýchla. Samozrejme. Zasa v noci maľoval. Steny domu predsa zdobilo množstvo malých obrázkov. Na nie- ktorých sa vynímal aj cintorín za domom. Vo všet- kých ročných obdobiach. „Podaril sa mi namiešať dokonalý antracitový od- tieň, čo povieš? Prepáč, zabudol som vodu znečis- tenú od štetcov vyliať.“ S úsmevom na perách sa otočila a zrazu zmerave- la. Stál pred ňou mladý vojak, v uniforme, nezdravo bledý a pozoroval ju obviňujúcimi očami... a starý hrobár prešiel priamo cez prelud a rozptýlil ho ako dymovú clonu. Prichádzam azda o rozum? – znepokojene jej na- padlo. Písala knihy. Strašidelné. V istom zmysle až neprí- jemné. No tie posledné tri jej akosi zaliezali pod kožu. Mala zlé sny. A teraz dokonca aj ... – ťažko sa jej priznávalo, že by mohla trpieť halucináciami. „Odkedy píšeš príbeh toho mladého vojaka, si akási roztržitá,“ opatrne podotkol jej manžel, ukla- dajúc do drezu misku s „čiernym mliekom“. „Je to príliš kruté vymýšľať si tretiu svetovú voj- nu?“ opáčila. Pozrel na ňu a pousmial sa. „Už si niekedy uvažovala nad silou myšlienky?“ nahodil. „Niektorí ľudia veria, že predstavy sa môžu zhmotniť.“ To mal byť akože nepodarený žart?! – pochabé reči jej hrobára ju rozčúlili. Ale podvedome tušila, prečo ju tak rozrušili. *** Chcel jej tým azda naznačiť, že si príliš otravuje myseľ zlými myšlienkami? – zachmúrene dumala, keď sa o čosi neskôr prechádzala pomedzi hroby, ktoré sa stali nemými svedkami jej nečakaných útrap. Nad hlavou jej preletel kŕdeľ vrán. Ich lesklé čier- ne telá prebleskovali pomedzi holé konáre stro- mov. A keď ich prestala pozorovať a opäť sa zame- rala pred seba.... bol tam. „Roland,“ ticho šepla, v jedinom okamihu vydese- ná do morku kostí. Mladý vojak postával pri oblom kamennom ná- hrobku obrastenom machom a gánil na ňu rovnako obviňujúco ako ráno. „Čo odo mňa chceš?“ hlesla ako bez dychu. stránka 8