autor: Lina Franková
Postaršia žena zazívala a privrela oči pred ostrým
ranným slnkom, ktoré sa vtieravo prebíjalo do ku-
chyne. Na chrbát jej spadal dlhý sivý vrkoč. Kútikom
oka zachytila obrys fľaše s mliekom. Natiahla sa po
ňu, so zatvorenými očami odkrútila vrchnák
a zaliala si kukuričné lupienky v miske pred sebou.
Keď však oči otvorila, zostala prekvapene civieť do
misky. Lupienky sa strácali v tmavej mase.
Čierne mlieko?! – v prvej chvíli jej hrdlo zovrela
úzkosť, ako nejasná predtucha čohosi strašného,
keď hľadela na výjav, na pozadí ktorého sa ukazo-
valo okno otvárajúce sa do hmlistého jesenného
rána. Náhrobky opusteného cintorína, pri ktorom
s manželom bývali, vyčnievali z kôpok navŕšeného
karmínovo-ohnivého lístia.
Milovala miesto, kde žili, aj napriek faktu, že jej
dobráckeho starnúceho muža pre to ľudia prezývali
Hrobár.
Tak prečo sa teraz cíti, akoby sa jej samotnej pri
pohľade na príbytky mŕtvych dotkla smrť?! – tuhšie
si pritiahla golier župana, hoci jej zima nebola. Keď
za sebou začula šuchtavé kroky, po šiji jej prebehli
zimomriavky.
Keď ich však nasledoval aj tichý smiech, napätie
povolilo a žena si konečne vydýchla.
Samozrejme. Zasa v noci maľoval. Steny domu
predsa zdobilo množstvo malých obrázkov. Na nie-
ktorých sa vynímal aj cintorín za domom. Vo všet-
kých ročných obdobiach.
„Podaril sa mi namiešať dokonalý antracitový od-
tieň, čo povieš? Prepáč, zabudol som vodu znečis-
tenú od štetcov vyliať.“
S úsmevom na perách sa otočila a zrazu zmerave-
la.
Stál pred ňou mladý vojak, v uniforme, nezdravo
bledý a pozoroval ju obviňujúcimi očami... a starý
hrobár prešiel priamo cez prelud a rozptýlil ho ako
dymovú clonu.
Prichádzam azda o rozum? – znepokojene jej na-
padlo.
Písala knihy. Strašidelné. V istom zmysle až neprí-
jemné. No tie posledné tri jej akosi zaliezali pod
kožu. Mala zlé sny. A teraz dokonca aj ... – ťažko sa
jej priznávalo, že by mohla trpieť halucináciami.
„Odkedy píšeš príbeh toho mladého vojaka, si
akási roztržitá,“ opatrne podotkol jej manžel, ukla-
dajúc do drezu misku s „čiernym mliekom“.
„Je to príliš kruté vymýšľať si tretiu svetovú voj-
nu?“ opáčila.
Pozrel na ňu a pousmial sa.
„Už si niekedy uvažovala nad silou myšlienky?“
nahodil. „Niektorí ľudia veria, že predstavy sa môžu
zhmotniť.“
To mal byť akože nepodarený žart?! – pochabé
reči jej hrobára ju rozčúlili.
Ale podvedome tušila, prečo ju tak rozrušili.
***
Chcel jej tým azda naznačiť, že si príliš otravuje
myseľ zlými myšlienkami? – zachmúrene dumala,
keď sa o čosi neskôr prechádzala pomedzi hroby,
ktoré sa stali nemými svedkami jej nečakaných
útrap.
Nad hlavou jej preletel kŕdeľ vrán. Ich lesklé čier-
ne telá prebleskovali pomedzi holé konáre stro-
mov. A keď ich prestala pozorovať a opäť sa zame-
rala pred seba.... bol tam.
„Roland,“ ticho šepla, v jedinom okamihu vydese-
ná do morku kostí.
Mladý vojak postával pri oblom kamennom ná-
hrobku obrastenom machom a gánil na ňu rovnako
obviňujúco ako ráno.
„Čo odo mňa chceš?“ hlesla ako bez dychu.
stránka 8