Ale bol vôbec skutočný?
Poznala ho, pretože ho sama napísala! Už len zá-
verečná kapitola chýbala jej novej knihe, v ktorej na
ľudstvo zniesla všetky trápenia sveta. Celé roky sa
predsa vraví, že vo vzduchu visí ďalší konflikt, všetci
to cítia a všetci sa obávajú...! A ona sa rozhodla spí-
sať obavy ľudstva do knihy a vyrozprávať ich pro-
stredníctvom postavy tohto mladíka...
Ani si neuvedomovala, čo robí. Ukazovala na neho
s chvejúcou sa vystretou rukou, na diaľku do neho
zabodávala ukazovák. A prelud urobil to isté. Zrkad-
lil jej číru hrôzu, ukazoval na ňu s natiahnutou ru-
kou. Ibaže sa nechvel. A jeho oči na ňu hľadeli ako
na zradcu.
Viac svoje muky nevydržala. Strhla sa a utekala
k domu, zanechávajúc Rolanda svojmu osudu.
***
Vtrhla do spálne, kde sa vždy cítila najbezpečnej-
šie.
Dom sa zdal prázdny. Hrobár, vo svojej sladkej
nevedomosti, akiste v inej časti cintorína odhrabá-
val lístie.
Dlaň si držala na hrudi, zadýchaná strachom
a s pocitom, že by sa mala zabarikádovať. Ale pred
čím? Pred vlastnými zlými myšlienkami?!
Prízraky. Príšery. Umrlci. Vymyslení ľudia, ktorých
nechala bez milosti zabiť.
A za nimi mladý vojak.
Pocítila, ako jej tŕpne ruka. Srdce jej išlo vyskočiť
z hrude. Znenazdajky padla na podlahu ako podťa-
tá, a v nasledujúcej chvíli mala tie strašné bledé
tváre priamo nad sebou. Kľačali vôkol nej
a uzatvárali ju v mátožnom kruhu. Priamo pri uchu
počula temný sipot.
A nad nimi stál a skláňal sa Roland.
„Vy ste... vy ste skutoční?“ starena zo seba
z posledných síl vyrazila.
„Nie, sú to len tvoje predstavy,“ akosi meravo
prehovoril vojak.
„A ty?“
„Nie, to ty!“ nezrozumiteľne ju obvinil. „Stala si sa
posledným spojivom v žeravej reťazi obáv, úzkostí
a strachu ľudstva. Čo ste si vyžiadali, to máte! Čo
vyšleš, to sa ti vráti!“
Pochopila.
Zobrala chlapcovi budúcnosť.
A možno sa ešte ani nenarodil.
...
***
Prišlo jej zle.
Kdesi z dlážky k nej doľahol zlovestný sipot. Zreni-
ce sa jej rozšírili údesom. Spod postele sa vyplazil
drobný netvor. Mal drobné telo, z konca ktorého
na ňu sipela predĺžená tmavá hlava so špicatými
ušami. Z drobnej, ale silnej tlamy posiatej ostrými
špicatými zubami sa vysúval tenký rozdvojený ja-
zyk. Jeho zlostné červené oči svietili ako dva rozže-
ravené uhlíky.
Keď ju hrobár našiel, na tvári mala výraz pokoja.
Akoby bola nakoniec rada, že už odchádza.
Nešťastne klesol na kolená a stískal jej studenú
ruku.
Nič netušil o jej obludách, o tom, čo ľudstvo čaká.
V spálni nebol nik, len on a jeho mŕtva žena. A on
sa stal osamelým hrobárom.
Keď toho netvora napísala, jej manželovi sa ná-
ramne páčil, pretože ho naozaj vyplašil. #####
„Daj mi pokoj, potvora!“ vykríkla, ale znetvorený
plaz sa k nej naďalej blížil. POSTAVY ZO ZADANIA
Zahmlievajúcim sa pohľadom sledovala, ako sa
spod postele vynárajú ďalší.
stránka 9
vojak, hrobár,