autor: Viktória Dominová
Hrobár. Tak ho všetci prezývali. Starší muž sa po-
maly šuchtal po blatistej zemi a popamäti prechá-
dzal pomedzi kamenné kríže, nakrivo zapichnuté
do zeme.
Kráčal zhrbený. V jednej ruke lopatu s hrabľami,
druhú na boľavých krížoch. Uprostred cesty sa za-
stavil, aby si odpočinul, sadol si na lavičku, na kto-
rej sa podpísal zub času. Zostala posledná doska,
ostatné sa polámali a vytŕčali do strán ako zuby ob-
rovskej beštie.
Belasými očami, ktoré sa mu na opálenej
a vráskavej tvári ostro vynímali, sa zadíval na vra-
nu, ktorá sedela na špičke najvyššieho z krížov.
Akoby mu pohľad opätovala. Naklonila hlavu do
strany a hlasno zakrákala. Ešte chvíľu na seba poze-
rali, skúšali trpezlivosť toho druhého, až napokon
mocne zamávala krídlami a stratila sa v diaľke.
Napriek hrubšej bunde ho podchvíľou striasalo od
zimy. Hmla, ktorá sa najskôr iba lenivo plazila po
zemi, postupne naberala na sile a vedel, že ak sa
nepoponáhľa, čoskoro si neuvidí ani na nos. No
práve tento nečas ho vytiahol z pohodlného kresla
a príjemného tepla domčeka. Nikdy to nerobil, keď
hrozilo, že sem prídu nejaké decká vyvolávať du-
chov.
Obzrel sa k domu, v ktorom kdesi vnútri posedá-
vala jeho dvanásťročná vnučka. Často mala kadeja-
ké nápady a aj teraz vyriešila problém, ktorý mal so
skupinou tínedžerov. V poslednom čase sem stále
chodili a nechávali po sebe vypálené sviečky
a kopec odpadkov. Keď ich v podvečer videl prichá-
dzať, čosi si zafrflal popod nos a Eliška stála zrovna
za jeho chrbtom.
„Počúvaj, dedo, čo keby sme niečo urobili?“ uškr-
nula sa, ako to robila vždy, keď chcela čosi vyviesť.
„Mám nápad.“
Chytila ho za ruku, odtiahla od okna a zaviedla do
spálne, v ktorej kedysi býval s manželkou. Po jej
smrti si odtiaľ vzal veci a presťahoval sa do obývač-
ky, ktorá sa v zime vykúrila rýchlejšie a teplo sa
v nej aj dlhšie udržalo. Okrem toho mu spôsobova-
lo bolesť spávať v izbe, v ktorej zomrela. Dúfal, že
keď odtiaľ odíde, o to dlhšie v izbe zostanú posled-
né okamihy, ktoré strávil po jej boku.
„Ak to zaberie, už sem neprídu. Aspoň nie títo.“
Vybehla po schodoch tak rýchlo, že jej ledva stíhal.
Prudko otvorila dvere do spálne a pribehla
k truhlici, kam si jej babička ukladala oblečenie.
Opatrne, ako drahocenný poklad, odtiaľ vytiahla
vrchné kôpky oblečenia, uložila ich na posteľ
a napokon s víťazoslávnym úsmevom chytila do rúk
biele čipkované šaty.
„Tvoja babička ich milovala,“ zamrmlal Hrobár
a oči sa mu naplnili slzami. „Nosila ich vždy, keď
mohla.“
„Dedo, neboj sa, dám na ne pozor,“ povedala váž-
ne a odbehla aj so šatami do izby, v ktorej bývala,
keď k nemu prišla na návštevu. Trvalo iba pár mi-
nút, kým vybehla z izby a zakrútila sa dookola. „Ako
vyzerám?“
Vlasy si zaplietla do dvoch vrkočov, uviazala ich
červenými mašľami, obliekla si biele šaty, ktoré jej
siahali kúsok pod kolená. Bola bosá a v ruke zviera-
la bábiku, ktorá mala jedno oko vylúpnuté a druhé
sa dívalo kamsi do strany. Tvár si zamazala sadzami
z kozubu a Hrobár rýchlo skontroloval, či sa čierne
sadze nedostali aj na šaty. Nie, naďalej žiarili ako
čerstvo napadnutý sneh.
Hrobár sa na vnučku podozrivo zahľadel. „Čo
chceš urobiť?“
„Vystraším ich. Aby vedeli, že duchovia sa nevyvo-
lávajú, nerobí to dobrotu.“
„A toto si videla v televízii?“
Prevrátila očami. „No jasné, dedo, však horory aj
tak nie sú skutočné. A čo nie je skutočné, toho sa
nemôžeš báť. Sú to len herci, ktorí robia to, čo ma-
jú napísané na papieri.“
stránka 10