„Vonku je zima,“ podotkol, keď sa opäť zahľadel
na jej bosé nohy. „Takto tam nemôžeš ísť, pre-
chladneš.“
„Ale prosím ťa, bude to iba chvíľka.“ Zavesila sa
naňho. „Prosím ťa, dovoľ mi to.“
A už vtedy vedel, že jej dovolí všetko, o čo zažia-
da. „No nebuď tam dlho, prosím ťa. A radšej sa
k nim veľmi nepribližuj. A keby to bolo nebezpečné,
utekaj naspäť. Počkám ťa tu a budem sa dívať.“
„Jasnačka.“ Nadšene poskočila a rozbehla sa
k dverám. Bosé nohy na podlahe hlasno buchotali.
Vrátil sa naspäť k oknu a mlčky hľadel, ako sa jeho
vnučka pomaličky približovala k blikotajúcim svieč-
kam v diaľke. Jeho žena tento dom milovala. Nik
ho nechcel kúpiť kvôli tomu, že hneď za domom sa
nachádzal dávno zabudnutý cintorín a ona ho chce-
la práve preto. „Dáva mi obrovskú inšpiráciu,“ ho-
vorila s iskrou v oku. Písala strašidelné knihy, ktoré
sa dosť dobre predávali. Bolo dosť možné, že od nej
Eliška čo-to pochytila.
Netrvalo dlho, doľahli k nemu hlasné výkriky
a skupina deciek sa rýchlo rozpŕchla. Eliška sa vráti-
la celá zadýchaná. „Videl si to?“ Oprášila si ruky
a oči jej svietili. „Neviem, načo to robia, keď sú po-
kakaní až za ušami. Tí sa tak skoro nevrátia.“
A tak bol teraz tu, aby po tých výrastkoch upratal
neporiadok. Nemal rád, keď niekto takto nehaneb-
ne narúšal miesto posledného odpočinku. Vari ich
rodičia neučili úcte voči mŕtvym?
Eliška mu chcela ísť s upratovaním pomôcť, ale už
aj tak si vyčítal, že jej dovolil vyjsť v takejto zime
von. Navyše bosej a iba v šatách.
„Hneď som naspäť, zatiaľ nájdi tú doskovú hru, čo
máš tak rada.“
„Stolovú, dedo,“ opravila ho. „Stolovú.“
Vstal a pokračoval v ceste k hrobom, spoza kto-
rých vychádzali mihotavé plamienky sviečok.
Z vrecka vytiahol mech a pustil sa do práce. Raz-
dva pozbieral obaly z keksíkov, slaných čipsov
a tyčiniek, niekoľko plechoviek od piva a nedo-
horené sviečky postavil k najbližšiemu neoznačené-
mu hrobu. Nech aspoň padnú za úžitok. Na druhý
deň ich vyhodí.
Práve končil, keď zacítil niečiu prítomnosť. Bol to
iba pocit, svrbenie na zátylku, zimomriavky na tele.
Obzrel sa, no cez hustú hmlu nikoho nevidel. Pri-
žmúril oči v snahe dovidieť trošku ďalej, ako len na
pár krokov od seba, ale márne. Zazdalo sa mu, že sa
akási tmavá silueta odlepila od náhrobného kame-
ňa, ale to sa s ním mohla hrať vlastná predstavi-
vosť.
Na chvíľu mu napadlo, že Eliška vybehla z domu
a chcela si z neho vystreliť, ale tú možnosť hneď
zatrhol. Tá by ho takto nestrašila.
„Je tam niekto?“ spýtal sa slabým hlasom a pre
istotu silnejšie stisol lopatu, keby ju musel použiť
na obranu. Vzápätí ju s trápnym pocitom oprel
o zem. Nechcel, aby sa z neho stal dedko, ktorý sa
na náhodných návštevníkov zaháňa lopatou.
Už aj tak si o ňom rozprávali rôzne historky.
V jednej z nich zabil celú svoju rodinu a pochoval
ich práve na tomto cintoríne. A v noci chodí
s lopatou, aby navŕšil hlinu na ich hroby, ktorú silný
lejak odplavil a odhalil ich zhnité telá a biele kosti.
Rozhodol sa nepoddať paranoji a vykročil k domu.
Neobzeral sa, hoci na sebe cítil pár očí a počul kro-
ky. Napokon to už nevydržal a pozrel sa za chrbát.
Nikde nikoho. Podľa zvukov by mal byť dotyčný
hneď za jeho chrbtom, dýchať mu na krk, načaho-
vať za ním svoje ruky zakončené pazúrmi.
Zrýchlil. Už-už by mal vidieť vchodové dvere.
Vlastne skôr bežal, ako kráčal. Potichu vykríkol, keď
sa odrazu potkol a spadol na zem. V ústach cítil
bahno. Nemal sa potknúť. Trasu poznal naspamäť.
Nemala tu byť žiadna prekážka.
V ovzduší cítil čisté zlo. Bol vystrašený, nezmýšľal
rozumne. Panikáril. Poobzeral sa okolo seba, hľadal
nejaký záchytný bod, aby vedel, kadiaľ sa vydať.
Nič. Hmla akoby ho celého obalila a vzala mu po-
sledné zvyšky zdravého rozumu.
Keď už si myslel, že to viac neznesie, rozostúpila
sa. Na zemi kľačal muž. Bol schúlený do klbka
a viseli na ňom zdrapy nemocničného oblečenia.
stránka 11