„Do riti!“ zanadával som a po pamäti prešiel ku
svojmu stolíku, kde som mal odloženú sviečku.
Škrtnutá zápalka preťala ťaživú temnotu vládnucu
v celej miestnosti. Tancujúci plameň som priložil ku
knôtu sviece a svetlo sa zväčšilo. Vedel som, že na
dnes som s prácou skončil, ale nemal som kam ísť
a byť po tme v márnici, je veľa aj na mňa. Červená
sviečka vniesla trochu života medzi všetko mŕtve,
vládnuce okolo mňa.
Spomenul som si, ako mi Viktor zvykol hovoriť, že
nikdy nesmiem zapaľovať červenú sviečku. Hlavne,
keď som sám. Vraj priťahuje temné sily a zblúdené
duše, ktoré sa vám prisajú na pokožku a prenesú
ťažobu svojho osudu na vás. Pricucnú sa ako nená-
sytné pijavice a pomaličky z vás vysávajú život. Ne-
chajú svoj odtlačok na vašej koži a čím dlhšie ste ich
hostiteľom, tým je silnejší a výraznejší. Viktor vra-
vieval, že ich dokáže vidieť. Že vidí dušu uvelebenú
na vašej hrudi, odtlačok cudzej ruky na vašom ra-
mene a tváre vyryté do chrbtov nič netušiacich ľu-
dí. Neveril som mu vtedy a neverím tomu ani teraz.
Pomaly som zdvihol zrak. Vedel som, že tam stále
bude. Vedel som, že sa nemám pozerať. Ale neve-
del som, že tam uvidím sivý obväz obmotávajúci sa
mi okolo krku.
Viac som nepotreboval. Rozrazil som zatvorené
dvere a utekal po dlhej chodbe. Adrenalín mi pum-
poval krv do nôh, behal som ako splašený kôň.
Z jednej strany chodby na druhú, rozhodnutý ne-
zomrieť v tejto prekliatej, studenej budove. Stratil
som pojem o čase, stratil som sa vo vlastnej realite
poháňaný surovým strachom, ktorý preberal kon-
trolu nad mojím telom aj hlavou.
„Nechcem zomrieť. Nechcem zomrieť!“ bľabotal
som cez stuhnuté pery. Vedel som, že to je za
mnou. Cítil som chladný vánok štekliaci ma na zá-
tylku. Akoby sa to pohrávalo s mojou mysľou. Drža-
lo sa niekoľko metrov pozadu. Dosť blízko na to,
aby som cítil jeho prítomnosť, ale dosť ďaleko, aby
som to uvidel.
Nemôžeš utiecť.
Chytil som sviečku do rúk a pomaly prešiel
k zrkadlu nad umývadlom, ktoré zdobili pravý roh
miestnosti. Ticho preťalo sklo sviečky, ktoré sa
dotklo keramickej misy. Počul som vo svojej hlave starecký hlas. Vychádzal
z každej strany, nebolo možné ujsť mu. Mal som
pocit, že sa odráža priamo v mojej hlave.
„Ešte toto mi chýbalo,“ zamumlal som si pre seba
a obomi dlaňami pretrel unavenú tvár, ktorú zdobili
hlboké kruhy pod očami. Pozrel som sa na svoj od-
raz v zrkadle. Vyzeral som strhane. Ako starý chlap
v mladom tele. Relatívne mladom, ale bolo určite
mladšie ako moja duša. Ale ja som chcel ujsť. Išlo mi o život. Na ničom
inom nezáležalo. Preklínal som svoju ženu, Viktora
aj tú chladnú tyč, ktorou som mu prerazil hlavu. To
všetko mi bolo ukradnuté. Chcel som len prežiť.
„Všetko bude dobré,“ rozhodne som povedal
a priblížil sa k zrkadlu. Hľadel som na sýtočervený
odtlačok na mojej tvári. Štyri prsty križovali moje
oko a cudzia dlaň svietila ako maják na mojom bie-
lom líci. Trvalo mi dve sekundy, kým mi krv stuhla
v žilách a srdce sa rozbúšilo ako nepokojný zvon,
ktorý bije na poplach.
Studený pot mi začal stekať po chrbte
a navodzoval zimomriavky na koži. Zacítil som vy-
nechanie jedného úderu srdca a nohy sa mi roz-
triasli. Cítil som, ako strácam rovnováhu a na po-
slednú chvíľu som sa zachytil o hranu umývadla.
Nemôžeš ujsť. Chrčal.
Dobehol som k stene a márne lapal rukami po jej
povrchu. Nebolo kam ujsť. Ocitol som sa v pasci
a jediné, čo mi zostávalo, bolo čakať na smrť.
Prilepil som sa chrbtom k stene a v zúfalstve vy-
strel ruky pred seba. Akoby to mohlo niečo zmeniť,
zastaviť tú obludu a vytvoriť medzi nami imaginár-
nu stenu. Akoby človek mohol bojovať proti nadpri-
rodzenu. Utiecť prekliatiu. Svojmu osudu. Nedá sa
to.
„Nechaj ma, prosím! Prosím!“ kričal som do tmy.
Oči som mal silno zatvorené a ruky sa mi nekon-
trolovateľne triasli. Cítil som, ako sa mi okolo prs-
tov začala obmotávať akási látka. Ovíjala sa okolo
stránka 3