autor: Anna Em
Zabil som ho.
Tou železnou tyčou, ktorá pokojne ležala na
chladnej zemi a vyzerala, akoby ma volala. Ešte te-
raz sa pousmejem nad tým osviežujúcim pocitom,
keď som uvoľnil svoje dlho potlačované emócie.
Ten smútok, hnev a strach, ktoré vo mne prúdili
ako hurikán a pýtali sa von.
Pamätám si červenú krv, ktorá pomaly stekala po
chladnom železe, obtáčala sa okolo neho ako nepo-
kojný had, až dosiahla k mojim zovretým prstom.
Cítil som, ako jeho horúca krv chladne na mojej
svetlej pokožke. Jeho život sa vytratil a naplnil ten
môj.
Jediné, čo ma znepokojovalo, boli jeho posledné
slová: „Preklínam ťa, Jaro! Preklínam!“ kričal Viktor,
môj kedysi najlepší kamarát. Veľmi trúfalé slová od
človeka, ktorý neúnavne kopuloval s mojou man-
želkou. Vedel, ako som ju miloval, a napriek tomu
podľahol. Nie raz, nie dvakrát, ale takmer celý rok!
Ja by som ho mal prekliať!
„Už nie si taký hrdina,“ zasmial som sa a hľadel na
mladého muža mŕtvolne bieleho v tvári, ktorý ne-
hybne ležal na mojom stole. Bola irónia, že práve ja
som mal vykonať jeho pitvu. Nikto ma neupodoz-
rieval a už ani nebude, keďže všetky dôkazy mám
vo svojich rukách a polícia uvidí len to, čo budem
chcieť.
Vraví sa, že spontánne veci sú tie najlepšie a síce
neviem, kto to vymyslel, ale mal pravdu. Jeho vraž-
du som vôbec neplánoval, prišla nečakane. Ako sil-
ná víchrica. Na chvíľu som zapochyboval, či som
neurobil chybu, nezanechal po sebe stopy alebo ma
niekto nevidel, ale doteraz vyzeralo všetko sľubne.
Trávil som v práci celé dni. Neúnavne som pitval
ľudské telá, nesúce v sebe zložité príbehy, ktoré sa
predo mnou s každým zárezom odhaľovali viac a
viac, až nakoniec zobrazili celý svoj dej.
Mŕtvoly mi robili spoločnosť a neprišlo mi to ani
divné, ani morbídne. Každá práca má v tomto svete
svoje miesto a keď som si mal vybrať medzi rušnou
kanceláriou plnou nepokojných ľudí a chladnými
ľudskými telami, neváhal som. Stal som sa patoló-
gom. Človekom zmoreným svojou robotou, prepra-
covaným, ale milovaným a podporovaným svojou
ženou. Alebo aspoň do včera som žil v tejto ilúzii.
A zrazu všetko skončilo. Zničil mi môj sen, môj krás-
ny život a mne neostávalo nič iné, len zničiť ten je-
ho.
„Keby si mohol vrátiť čas, urobil by si to znovu?“
smeroval som svoju otázku na Viktora, ale odpoveď
neprichádzala. „Zradil by si svojho priateľa len pre
pár minút rozkoše?“ pokračoval som ďalej
a nesúhlasne pokrútil hlavou.
Urobil by to. Viem to. A preto neľutujem, čo sa
stalo. Každý si je strojcom svojho šťastia a on si vy-
bral to svoje. Na úkor toho môjho. A on si ma dovo-
lil prekliať. Svoj posledný výdych venoval mne
a môjmu nešťastiu.
„Pff,“ odfrkol som. Neverím na nadprirodzeno
a silu vyslovených slov.
Medzi prsty som pevne uchopil skalpel
a s chladom Angličana vykonal dlhý a rovný zárez,
od jeho pŕs až po pupok. Roztvoril sa ako púčik ru-
že. Pokojne a prirodzene.
„Tak, a teraz ti rozcvaknem rebrá, aby som sa do-
stal k tvojmu vnútru,“ komentoval som svoj ďalší
krok, akoby to Viktora mohlo zaujímať. Prvé rebro
prasklo pod mojím tlakom. Chcel som pokračovať
ďalej, keď svetlo v pitevni zablikalo.
Spozornel som. Bez svetla sa robí veľmi ťažko.
Tma je temná a zákerná. Otvára dvere ľudskej
predstavivosti a príšerám zavretým v našich srd-
ciach. A možno aj niekde inde.
Nič sa nedialo a ja som pokračoval ďalej. So zvu-
kom vychádzajúcim z drviacej sa kosti, svetlo opäť
zablikalo a ja som sa ponoril do umelej noci.
stránka 2