,,To je dosť pesimistický pohľad,“ skonštatoval som a upil si.
Mlčala.
,,Problémy nezmiznú utopením v alkohole alebo drsnej hudbe. Ale poznám miesto, kde by zmiznúť mohli. Poď so mnou,
ukážem ti ho.“ Postavil som sa.
Bolo to rýchlo, riskantne. Ani som nečakal úspech. Pochybovačne sa na mňa pozrela, no po chvíli na moje prekvapenie mykla
plecom, dopila a zdvihla sa so slovami: ,,Veľakrát som sa už pozerala na dno pohárika a vždy je rovnaké. Myslím, že tentoraz
radšej zažijem niečo nové. Ale varujem ťa, nič neskúšaj, inak stvrdneš skôr než zvyčajne,“ uškrnula sa.
Trochu som sa zasmial: ,,Úprimne, nechce sa mi to zrovna dvakrát testovať.“
Odišli sme z kostola a vnorili sa do tajomnosti noci a zároveň dialógu. Nezapamätal som si ho. Ale aj tak myslím, že nebol
dôležitý. Hovorila mi iba svoj príbeh. Príbeh temer rovnaký, akých som už počul tisíce. Človek, ktorý hľadal šťastie v poznaní
a keď ho nenašiel, vrhol sa do iracionálneho, do vzťahov.
Takáto snaha musí, samozrejme, hneď zlyhať. A tak sa v nej rozvinul hnev, nenávisť a vnútorná bolesť, ktorú som cítil. A bolo
to príjemné kráčanie vedľa takej vábivej vône.
Za tie doby sa bytosť naučí, že medzi tvárou a maskou nie je veľký rozdiel. Tí, ktorí nemajú drápy, aby sa bránili, musia byť
majstrami v umení klamu. A to my sme. Zoberte si históriu: univerzálnym ideálom naprieč kultúrami je aj pravda. Ale nie je
pokryteckejšej bytosti ako tej, ktorá dokáže vravieť o mieri a láske, zatiaľ čo drží krvavý meč.
Preto je to neuveriteľná nádhera. Virtuosis klamstva je oklamať majstra klamu. Tá nešťastnica nepoznala ani moje falošné
meno a už si predo mnou vyliala dušu, pretože som prejavil záujem. Možno preto vzniká toľko masovo distribuovaných bez-
cenných sĺz vytetovaných krvou na mŕtvych stromoch. Nestačí, že svet je cudzou priepasťou medzi nami, sami sme kamennou
stenou pre iných.
Možno kvôli tomu tak ochotne nevedomky pristala na úlohu otrokyne. Stala sa vecou. Objektom, ktorý sám potvrdzoval svo-
ju podriadenosť tým, že sa na mňa díval svojím dialógom. Sama mi dala moc nad svojou dušou, pričom to ani netušila. 1
,,Kedy tam budeme?“ spýtala sa nevinne, keď sme prechádzali tmavou, užšou bočnou uličkou.
,,Ešte chvíľočku,“ odpovedal som priam mechanicky starostlivo. Následne sa to stalo. Priam sa na mňa vrhla. Dosť nešetrne
ma pritlačila k stene a medzi chvatnými bozkami mi pošepla: ,,Mohli by sme sa trochu zdržať.“
Pousmial som sa: ironické. Myslí si, že nado mnou získala moc, že ma v tomto momente ovládla a použije moje konanie na
sebapotvrdenie. To je najefektívnejšia taktika lovu: dajte obeti pocit, že má moc. Potom nebudete musieť ani dlho čakať.
,,Samozrejme,“ šepol som ako odpoveď a po chvíli laškovania som jej položil na čelo tri prsty. Jej očami sa na chvíľu mihlo
prekvapenie, keď jej čelo začalo žiariť na hnedočerveno-čierno-oranžovo-šedo a prúd sa začal prenášať do mojej ruky. No ne-
dovolil som jej vykríknuť, zobral som aj jej energiu zo strachu.
Netrvalo dlho, kým omdlela šokom. V tom momente som prestal. Nechcel som ju zabiť, potreboval som sa len ,,najesť“.
Zachytil som ju predtým, než dopadla na zem a posadil chrbtom k stene. Následne som z vnútorného vrecka mojej mikiny
vytiahol ploskačku a položil ju vedľa nej. Keďže som jej vymazal energiu zo strachu, bude si pamätať akurát to, že s niekým
pekným niekam išla. Bolesť hlavy dokreslí ostatok.
Postavil som sa a so spokojným úsmevom som odkráčal do tmy, vdychujúc mesačnú vôňu teplého prostredia:
,,Dnes je nádherná noc.“
stránka 7