autor: AZI
Dva výstrely. Jeden zasiahol zlé miesto do krčnej tepny, ale druhý smeroval tam, kam mal. Do spánkovej kosti. Vošiel bez naj-
menších ťažkostí a vyšiel s veľkou parádou. Nick sa sám pre seba usmial. Zbraň odhodil na zem a vybehol z miestnej kaviarne.
Ľudia v kaviarni boli dezorientovaní a ustrašení. Ani jeden si nevšimol, že Nick hneď po výstreloch zbraň pustil na zem. Vyšiel
pred kaviareň a zaradil sa do rušného diania mesta. Aj keby ho niekto opísal, jeho identifikácia bude zbytočná. Po ceste odhodil
do koša okuliare a klobúk, z ktorého vytŕčali jemné blond vlasy. Parochňu vzal a hodil do druhého koša. Sám pre seba sa zasmial.
Ak si myslel, že to zostane bez trestu, mýlil sa. Ak si myslel, že to bude ako on povie, tak spravil krok vedľa. Znova sa zasmial.
Nicka ste mohli nazvať rôznymi menami od vraha cez vydierača až po špinavého bastarda. Ale jedno nebol. Nebol ustráchané
decko, ktoré sa zľakne o niekoľko hláv väčšieho chlapa. Nebol ten, ktorý sa schová pred vyhrážaním, ale zoberie spravodlivosť
do vlastných rúk.
„Teda, ak sa tomuto dá povedať spravodlivosť,“ pomyslel si Nick a posledný kus svojho oblečenia hodil cez most do rieky, kto-
rá ho odniesla. Už nepotreboval ani hrubé kožené rukavice, ktoré hodil za teplým kabátom. Zrazu pri ňom zastalo auto a on spo-
kojne nastúpil.
„Nemohol si si to odpustiť, však?“
Nick sa zasmial. „Už o tom vieš?“
Paul, jeho pravá ruka, hodil na neho pohľad, ktorý jasne hovoril, toto snáď nemyslíš vážne.
„Vie o tom každý. A každý vie, že si to bol ty. Myslíš, že polícia na to nepríde?“
Nick sa zasmial a prehrabol sa vo svojich čiernych havraních vlasoch a pozrel Paulovi do očí. „Neboj sa toľko. Pokiaľ viem, tak
dnes od deviatej ráno do nejakej dvanástej sme mali obchodné jednanie. A ja som tam poslušne sedel, či nie? Videl ma tak,“ dal
si prst na bradu, „asi tucet ľudí. A okrem toho v novinách sa dočítaš, že Kurta zabil blondiak s okuliarmi. Mám niečo z toho?“
Paul pokýval hlavou. „Prečo si to nenechal na jedného z našich chlapov?“
Nick sa zasmial. „Mali by sme prejednať to stretnutie, ktoré sme mali doobeda. Ako sa vyvíja naša situácia?“
„Nemal si to robiť,“ Paul znova pokýval hlavou.
„Nič som nespravil,“ povedal tvrdo Nick, čím ukončil túto tému a Paul to vedel.
„Carmen to prežije,“ povedal nakoniec Paul, „mala síce na mále, ale prežije. Asi o tri týždne ju pustia z nemocnice, ale bude
potrebovať pokoj.“
„Zariaď všetko, čo bude potrebovať. A čo polícia? Bola u nej?“
Paul prikývol. „Nič nepovedala. Nie žeby mala čo povedať. Ale odmietla sa s políciou rozprávať.“
„Šikovné dievča,“ zasmiala sa Nick.
Paul prikývol. „A čo bude s rodinou po Kurtovi?“
Nick sa mu pozrel do očí. To snáď nie je naša záležitosť.“
„Dobre vieš, že budú chcieť pomstu. Pôjdu po nás.“
Nick mykol plecom. „Ak sa odvážia zodvihnúť na mňa zbraň, nech sa páči. Ale všetci v tomto meste ma poznajú a vedia, že ma
len tak ľahko nezabijú,“ povedal Nick tvrdo.
„Nabudúce by si nám to mohol aspoň oznámiť, ak niečo takéto budeš robiť. Neviem, či nás vôbec počúvaš. Alebo počúvaš len
svoju pýchu.“
Nick sa zasmial. Dobre vedel, že Paul sa ho bojí ako každý v tomto zavšivavenom meste plného hnusu. Jediný, kto sa kedy
spriečil jeho vôli, bol Kurt. Kurt mal odvahu, mal dôstojnosť a Nick mu veľa vecí odpustil. Ale útok na jedného z nich odpustil
stránka 8