nohami a zrazu na mokrom asfalte vedľa mňa, cinkla čepeľ sekery. Zaváhal som. Túžba po pomste už zo mňa vyprchala. Neve-
del som si to ani predstaviť. Mám ho rozsekať sekerou? To vážne? Ani neviem či ten hluk robila ryšavka, alebo to mne hučalo v
hlave.
Videl som, že chalan robil pokroky. Napriek bolesti, z ktorej asi dostal zimnicu, pretože sa triasol na celom tele. No jeho uka-
zovák sa nebezpečne približoval k spúšti pušky. Ak ho okamžite nezastavím, je po mne. Zodvihol som sekeru a znova som sa v
duchu prihovoril Bohu. Už som nechcel vedieť, aké ma so mnou plány. Ak to urobím, môže ma poslať jedine do horúcich pe-
kiel. A ja to musím urobiť. Kvôli Kristíne. A kvôli ryšavke. Zahnal som sa sekerou a prebúral som sa cez predné okno rovno do
terénneho auta. Úlomky rozbitého okna, zasypali vlasatého chalana. Podarilo sa mi ho vyviesť z miery, ale zaťal som na kraji,
takže som ho nezasiahol. Neviem, ako sa mu to podarilo, ale za okamih na mňa opäť mieril tou prekliatou puškou.
„Prečo si sa tu zjavil? To boli moje barbituráty. Ten chamtivec ma o ne chcel pripraviť!“ ziapal ako nepríčetný.
Ignoroval som ho. Opäť som sa zahnal sekerou. Sekol som mu ňou po puške. Odletel mu tlmič. Zarachotilo mi pri uchu. Guľ-
ka mi tentoraz zasvišťala popri uchu. Vytrhol som mu pušku a odhodil som sekeru. Vytiahol som z bundy vreckový nožík. Rých-
lo som ho otvoril.
„Ani sa nepohni, ty smrad. Lebo ťa podrežem!“ zareval som naňho rozhodne a priložil som mu nožík k brade.
„Dobre, dobre. Vyhral si,“ priznal pokojne, ako keby som ho porazil v šípkach.
O chvíľu sa v diaľke rozozvučali policajné sirény. Stále som mu pri hrdle držal malý nožík. Ryšavka pribehla ku mne a chytila
ma za voľnú ruku. Stáli sme tam v daždi a čakali na príchod polície.
„Neuveriteľné veci ja prežívam. Včera som sa rozviedla a dnes toto,“ kývla hlavou k spúšti na svojom aute.
„To nie si sama,“ stihol som poznamenať, než nás obkľúčilo policajné komando.
stránka 5