„Choďte preč,“ odsekol som a dúfal, že nasadne do auta a odfrčí, že nezomrie.
„Sú tu nejakí ranení? Volali ste už sanitku?“
Ani som jej nestihol odpovedať a ostreľovač znovu vystrelil. Tentoraz som výstrel začul. Je blízko. Do hrôzostrašného ticha,
ktoré sa okolo nás rozhostilo, začala fučať pneumatika terénneho auta. Vrútila sa ku mne akási žena. Nikdy som nevidel nikoho
tak rýchlo sa premiestniť. Mohla mať tridsať rokov, ohnivočervené vlasy jej prekrývali plecia a v zelených očiach sa miešal
strach s nádejou.
„Mňa sa nemusíte báť. Ale je to tu nebezpečné, zastrelil už dvoch ľudí,“ povedal som so smútkom v hlase. Ten posledný po-
hľad na Kristínu, som mal stále v hlave.
Žena sa rozvzlykala.
„Volám na políciu,“ pošepla.
„Počkajte s tým ešte, musíme najskôr nejako odpútať jeho pozornosť,“ hovoril som rovnako potichu.
Zaváhala.
„Som policajt vo výslužbe. Verte mi, viem čo robím.“
Neisto prikývla.
Zadíval som sa na porozhadzované drevené debničky. Niekoľkým odpadol kryt. Nikde žiadne zbrane, ale obyčajné tekvice.
Pozrel som aj do ostatných. Nič, čím by sa dalo strieľať. Iba sprosté tekvice. To mi pripomenulo, že tento mesiac budem ešte
musieť raz zájsť za mamou a nejako ju prepraviť do mesta na hroby. A vlastne aj na Kristínin pohreb. Pri tej predstave som sa
takmer znovu rozplakal. Chvíľami som mal pocit, že sa to ani nestalo, ako by to bol len sen. No na snívanie som nemal čas. Mu-
sel som zabiť chlapa vonku, skôr než dostane on nás. Aj keď mi už nezáležalo na mojom živote. Ale išlo mi o pomstu. A cítil som
zodpovednosť za ryšavku. Všimol som si, že pod jednou debničkou ležala zavalená sekera. Už to znelo lepšie ako vreckový
nožík, ale proti ostreľovačovi som bol naďalej bez šance. Jednej debničke som sekerou odlúpil podstavec, ktorý slúžili ako dvoji-
té dno. Bolo plné rôznych tabletiek. Išlo buď o veľké množstvo nejakej syntetickej drogy alebo o lieky, určené na výrobu hroma-
dy pervitínu. Vrátil som dno späť a urobil som z tých dební ochranný štít. Ryšavka sa zaň okamžite skryla. Vzal som sekeru a
vypáčil som okno vedúce z korby do kabíny nákladiaka, ktoré sa nejakým zázrakom pri nehode nerozbilo. Dôkladne som prehľa-
dal mŕtveho vodiča. Znova ma naplo na vracanie, ale ustál som to. Na jeho nohe som objavil puzdro s revolverom. Keby som to
urobil hneď, všetko mohlo byť inak.
Revolver bol podľa môjho očakávania nabitý. Pošepkal som ryšavke, aký mám plán a vyhodil som z auta jednu debničku. Cítil
som že strelec je blízko. Na jeho reakciu sme dlho nečakali. Pravdou ale je, že ma zaskočila. Očakával som, že sa vrhne po deb-
ničke, alebo začne s nami vyjednávať. No on vystrelil. Guľka sa zavŕtala do debničky medzi nami. Ryšavka ma chytila za ruku.
Mala teplú dlaň. Druhou dlaňou si prekryla ústa, aby tlmila zvuky, ktoré z nich vychádzali. Nebola schopná sa ovládať. Tiež som
vystrelil. Potom znovu a znovu. Do tmy. Snažil som sa odhadnúť kde ten chlap stojí podľa jeho streľby. Na rozdiel od jeho pušky
s tlmičom, revolver v mojej ruke, robil poriadny rámus. Ešte raz mi opätoval výstrel, no ja som sa cítil nesmrteľný. Bol som v
tranze. Akoby som si dal z tých tabletiek. Možno to bol len adrenalín, ale takú dôveru vo vlastné schopnosti som nikdy predtým
nezažil. Vypálil som ďalšiu guľku a počul, že zastonal. Ten hajzel to schytal. Asi som mal potrebu vidieť, čo za sukinsyna, sa to so
mnou zahráva.
„Už môžeš volať políciu,“ oznámil som ryšavke. Vyliezol som z auta na cestu.
„Dobre,“ pošepla.
Pršalo. Netrvalo dlho a uvidel som ho v mesačnom svite. Vlasatý chudý chalan v dlhom čiernom kabáte, oveľa mladší odo
mňa. Mal výrazne zahnutý nos, pripomínal mi nejakého dravého vtáka. Zamkol sa v terénnom aute a zvíjal sa od bolesti. Keď si
všimol, že kráčam k nemu, zúfalo sa snažil nabiť pušku.
„Rozlúč sa zo životom.“ Nemilosrdne som naňho namieril a stlačil som spúšť, akoby som to robieval každý deň. Nikdy pred-
tým som nevystrelil na človeka.
Prečo sa vždy musí niečo posrať v tej najmenej vhodnej chvíli? Priznávam, nespočítal som si náboje.
Chalan na mňa pozrel vyjavenými očami. Skrz sklo auta som videl, že sa na mňa krivo usmial. Aj keď cez bolesť, no prekvapivo
isto vložil náboj do pušky. Ryšavka za mojím chrbtom vyzrela z korby havarovaného nákladiaka a skríkla. Potom zadupala
stránka 4