dávno skončil na pekáči, vzácna kožušina chránila jemnú pokožku kráľovnej, obydlie však mohlo ešte poslúžiť niekomu inému.
Alojz doň zatiahol polomŕtveho radcu z Utelu. Vytiahol si dýku spoza opaska a chvíľu ju ťažkal v ruke. Ukazovákom prešiel po
ostrí, ktorým kedysi premohol skutočného vlkodlaka.
Berenika musela na nôž zabudnúť, pokrčil plecami. Náhoda? Pokrútil hlavou. Bol presvedčený o tom, že náhody neexistujú.
Opäť medzi prstami zovrel rukoväť z kosti a zaváhal. Musím to urobiť!
Bejmara, ktorý dýchal plytko a sotva o sebe vedel, oprel o skalu. Opatrne sa sklonil nad jeho stehnom, našiel miesto, kde
nepoškodí kosti a bodol. Bezbranným telom trhlo, inak sa nijako neprejavilo. Alojz vytiahol nôž z rany a našiel miesto pre ďalší
zásah. Ostrie zabodol radcovi do ramena. Ten konečne vykríkol a prebral sa k biednemu dožívaniu. Rýchle výdychy cedil medzi
zubami a chrčal. Jeho oči sa strácali pod viečkami, znovu sa objavovali. Sotva však niečo videl.
Alojz vytrhol nôž zaliaty krvou, telo radcu sa naddvihlo. Bez opory v čepeli kleslo, zošmyklo sa po skale a sklátilo sa nabok.
Starý sluha prerezal Bejmarovi putá na rukách za chrbtom, to isté urobil na nohách. Doráňaný radca zmenu nezaregistroval,
o slobodu vôbec nestál. Alojz sa nad neho sklonil a zašepkal mu do ucha: „Ak zmenu prežiješ, zapamätaj si, že som ťa zachránil!
Rovnakú pomoc očakávam od teba. Stačí mi škrabnutie. Som starý, ale ešte mám plán. Spolu zničíme nepriateľa. Za splnu.“
Potom sa zdvihol, chvíľu Bejmara pozoroval. Mladíka čakala dlhá a ťažká noc, možno dve. Veď sa ešte ukáže! Pri ďalšom spl-
ne môžeme vyť dvaja.
stránka 26