bujem. Ber to tak. Spojenie našich krajín bude politickým rozhodnutím. Pretože ja rovnako, ako tvoja matka s tvojím otcom,
mienim uzavrieť pakt. Manželstvo z rozumu, obom krajinám prospešné. Vlastne... už je podpísané a spečatené. Sfalšovali sme
ho. A tuto Bejmar je dobre stavaný mladý muž, čarami sme ti zaistili následníka.“
„Odpusť pane, nedokázal som sa ubrániť...“ Bejmar chcel dodať niečo na svoju obranu, lenže sa mu podlomili kolená a ko-
nečne padol tvárou na tvrdú podlahu. Tam stratil vedomie. Kráľovná sa tvárila, že ho nevidí.
„Na oplátku ti sľubujem slobodu,“ pokračovala. S radcovým zrútením zrejme počítala. Aj ostatní mudrci sa mali
z poblúznenia o chvíľu dostať. Ak ešte spia, ani si to nevšimnú. „Budeš si žiť ako predtým, za to ti ručím. Ja získam moc, o ktorú
som vždy stála, ty moje lesy.“ Hľadela mu do očí, vyčkávala. Keď sa jej videlo, že priveľmi váha, postrčila ho slovami. „Pozri,
nemáš na výber. Sú len dve možnosti. Dám ťa sťať ako nebezpečného vlkodlaka, nikto by nič nenamietal, ibaže by tým ani ne-
získal. Alebo sa budeme tváriť, že sa nič nestalo a budeme si užívať slobodu, vzájomný rešpekt a úctu.“
Zarazený vlkodlak sa prebral zo zlého sna a zistil, že nebol snom, ale strašidelnou skutočnosťou.
Takáto je naozaj!
Uvedomil si, že bol hlupák, keď uveril obrazu. Doplatil na svoju naivitu. Rezignovane pustil mrežu, ktorú doteraz zvieral prsta-
mi. Súhlasne prikývol.
Panička mávla na Alojza.
„Dones Berenikin ružový likér. Ešte novú dohodu spečatíme.“
Vrátil sa s podnosom v roztrasených rukách. Stála na ňom fľaštička a dva prázdne poháre. Kráľovná pred zrakom vlkodlaka
naliala zvláštny likér, jeden z pohárov podala jemu, druhý si pridržala pred tvárou. Ribold váhal, nenapil sa, pozoroval ju. Ona
ohrnula pery a na ex obsah vyprázdnila. Pohľadom vyzvala kráľa, aby urobil to isté. Tak sa jej neochotne poddal.
Podnos s prázdnymi pohármi podala Alojzovi, počkala, kým vyjde z väzenia. Potom otvorila klietku a vyviedla si z nej milujú-
ceho manžela, náhle očareného jej úchvatným zovňajškom. Vytiahla ho von, na domnelú slobodu.
O Bejmara sa postarali zbrojnoši.
Spokojne si pochrapkávala, keď jej do spálne vtrhli neohlásení mudrci zo susedného kráľovstva. Chvatne a rozzúrení. Sotva
prekročili prah, zarazene zastali.
„Pane, odpusť!“ vrhli sa na kolená, pochopili svoj omyl.
Ribold sa práve prebudil, nechápavo sa obzeral, ničomu nerozumel.
„Čo tu robíte?“ pohľadom konečne spočinul na svojich najvernejších.
Jeden z nich, ten starší, si odkašľal, odvážil sa predstúpiť a spustil vysvetlenie.
„Povrávalo sa, že si vyrazil do lesa na lov. Všetci vieme, ako lov miluješ. A vtedy sa náš ctihodný Bejmar vytratil. Dostalo sa
nám do uší, že on... a tvoja pani. Mali sme podozrenie...“ koktal, úkosom zazeral na polonahú paničku. Tentoraz prichytená vo
vyššej spoločnosti si telo cudne prikrývala kusom lesklej bielej látky.
Radcovia zdržanlivo klopili zrak.
„Odpusť, pani. Tvoje služobníctvo roznášalo, že náš radca zašiel za tebou.“
Moje služobníctvo si zaslúži odmenu, vykonalo, čo malo. Pravda, najskôr ho dám zbičovať, potom sa uvidí.
Spokojne sa rozosmiala.
„Ctihodní radcovia,“ hlavou naznačila úklon, „ja sa nehnevám, situácia je totiž ešte o niečo zložitejšia. Preto došlo k tomuto
nemilému incidentu. Všetko vám vysvetlí môj sluha Alojz. Pomohol nám rozuzliť záhadu a... ak dovolíte, poďte za mnou!“ Chys-
tala sa posadiť, ale zahrala cnostne zaskočenú, akoby si až teraz uvedomila, že sedí v posteli nahá. „Najskôr sa však, ak dovolí-
te, oblečieme.“
Zaskočení mudrci vycúvali z dverí v hlbokých predklonoch. Počkali na kráľovský pár a potom sa všetci spoločne vybrali do
podzemia, kde stála v bývalom sklade potravín klietka. Radcovia zhíkli, vystrašene urobili pár krokov vzad.
„Posledné dni naše statky ohrozoval vlkodlak, dokonca roztrhal akéhosi baču,“ vysvetľovala mudrcom už aj ich kráľovná. Oni
stále neveriacky hľadeli na zohavené telo nahého Bejmara. Bol v bezvedomí. Zrejme ho hlasné slová prebrali, omámený sa
postavil, zalomcoval mrežami. Z jeho úst sa nevydrala ani hláska, ktosi jeho hlas uväznil čarami.
„Včera v noci ho konečne chytili v kráľovských lesoch. Robil galibu na vysokej zveri. Nad ránom sa premenil,“ v tichosti, dis-
krétne im prezrádzala tajomstvá štátneho významu. „Rada by som túto nepríjemnosť uzavrela bez svedkov. Odstránime škod-
cu, ak nebudete namietať,“ navrhla. „Vlkodlaci sú nebezpečná pliaga. Pošlem sedliakov, aby prehľadali lesy, hádam nestihol
nakaziť nikoho ďalšieho. Ostávali po ňom len mŕtvoly. Našťastie, nebol tu zasa tak dlho. Pozostatky ctihodného Bejmara sa
časom nájdu, rozhlásime, že ho roztrhal vlk, vystrojíme mu pohreb so všetkými poctami. Veď naše lesy skutočne sú nebezpeč-
né, máme v nich dokonca medvede.“
Mudrci prikyvovali. Súhlasili s tým, že vlkodlaci sú nebezpečná pliaga a netreba s nimi mať zľutovanie. Keď si len pomysleli, že
s Bejmarom sedávali za jedným stolom! Ľahko mohli pri splne zarastať srsťou. Dajú prehľadať aj vlastné lesy! Sám kráľ Ribold
sa pátrania ochotne ujme.
Alojz stiahol poviazaného Bejmara z voza a ďalej ho ťahal lesom.
Mladý, ambiciózny, hlúpy, tak nejako ho ohodnotil. Mal ho podrezať ako kozu a podhodiť divej zveri. Rozhodol sa však inak.
Les hustol, starý sluha dobre vedel, kde nešťastníka ukryť. Jaskynný previs pokračoval medvedím brlohom. Huňatý obyvateľ
stránka 25