Už cestou začal Alojz narýchlo vysvetľovať, čo sa stalo, sám natešený, ako sa situácia vyvinula.
„Prebral sa teraz nad ránom. Kňučí od bolesti, Berenika je pri ňom.“
Takto je to lepšie, pokračovali jeho myšlienky. Keď vlkodlak prežije, budem mať zásluhy. Keby neprežil, mohol by som bez
zásluh skončiť aj na šibenici, uvažoval.
Zastali pred celou z mreží, dokrvavené zviera stále ležalo na zemi. Jeho telo sa dvíhalo a klesalo pod nádychmi a výdychmi,
sem tam šklblo labami. V klietke pri ňom kľačala stará striga, oslobodila ho z reťazí. Pozrela sa na kráľovnú: „Myslím, že sa z
toho dostane. Vyliečim ho a o pár dní sa premení.“
Kráľovnú zachvátila spokojná zlosť.
„To bude ľutovať! Za živa ho stiahnem z kože. Zistím, odkiaľ prišiel! Ale tam už sa nevráti,“ sipela. „Alojz, pôjdeš s chlapmi do
lesa! Treba zistiť, či ich nie je viac. Pre mňa za mňa vystrieľajte všetkých vlkov, ba strieľajte do všetkého, čo v lese zašuští. Ne-
smie sa o ňom dozvedieť môj nastávajúci! Teraz už sobáš nesmie nič pokaziť!“
Striga sa nemotorne postavila a vyšla z cely. Zastala pred kráľovnou, ktorá sa k nej naklonila.
„Budem potrebovať niečo silnejšie pre Bejmara, aspoň na pár dní,“ šepkala.
Stará sotva badateľne prikývla.
„Riboldov záujem o moju osobu je nepodstatný. Ak nejaký zaplanul, rýchlo mu vyfučí z hlavy. Potrebujem skutočné politické
záruky. Pozajtra prídu ďalší radcovia, collegium bude uznášaniaschopné. Sobáš sa bude konať za každú cenu. Nebudem vyčká-
vať, kým sa môj nastávajúci dostatočne vybehá na čerstvom vzduchu. Možno sa zodpovednosti vyhýba. Dodržíme termín, či sa
mu to páči alebo nie! Vieš to zariadiť?“
Striga ju nenechala dohovoriť, bez odpovede odišla. Len ona si mohla dovoliť takú bezočivosť. Ale kráľovná sa spokojne nap-
riamila. Poznala starenu, ona určite niečo vymyslí.
„Madam,“ Bejmar ju zahanbene chytil za ruku, keď sa znova vracala schodiskom okolo jedálne do svojej komnaty, aby sa
prezliekla.
„Madam?“ vysmiala ho. „Včera si mi inak hovoril. Najskôr višňový kvet, potom šťavnatá hruštička a vieš, čo nakoniec?“ pro-
vokovala ho. Počkala, kým s rumencom na tvári sklopí zrak a pokračovala. Priblížila k nemu tvár, aby sa jej pery dotýkali jeho
líca. „Jaskyňa plná tajomných zákutí,“ odtiahla sa a zlovestne sa rozrehotala.
„Ja... ja,“ koktal v snahe nájsť stratenú dôstojnosť. „Nebolo to správne. Takéto jednanie by mohlo úplne prekaziť naše pôvod-
né zámery.“
„Mohlo?“ nahodila nechápavý, naivný výraz. „Prečo by malo?! My to predsa nikomu nepovieme. Tvoj vladár sa o moju oso-
bu nezaujíma, chce sa stať vládcom oboch krajín kvôli slobode, na ktorú si zvykol. A ja chcem zasa Taminak. Som kvôli nemu
ochotná rodiť! Chápeš?“ Jej črty stvrdli, tvár ešte zbledla. Ostrý pohľad bodal Bejmara priamo do srdca. „Aj tebe prinesie spolu-
práca so mnou výhody. Staneš sa mojím radcom v čase, keď budem plniť materské povinnosti. Každý bude spokojný.“ Zmĺkla.
Bejmar sa rozčarovane triasol, cítil sa zneužitý.
„Pre ten včerajšok sa netráp. Veď si ho môžeme kedykoľvek zopakovať,“ pokračovala, nakláňala sa k nemu, akoby túžila po
bozku. Odtiahol sa od nej znechutený. Rozosmiala sa, vystúpila ešte o dva schody vyššie. Tam sa zamyslela, zvrtla a narýchlo
zbehla dole s novým nápadom.
Teraz so mnou nemusí súhlasiť. O chvíľu Berenika namieša náš roztok a veci sa pohnú správnym smerom. Kde sa vôbec túla
ten Ribold?
S rukou na kľučke do jedálne sa zarazila. Hrôza jej stiahla prázdny žalúdok, po náruživej noci si žiadal jej pozornosť.
Ribold sa rád túla po lesoch! Vraj umelec! Čo ak ho ten vlkodlak roztrhal? Čo ak už nikdy nepríde?
Na okamih stratila pevnú pôdu pod nohami.
To by bol koniec!
Jej plány, jej budúcnosť...
Čo ak nepríde?! zamyslela sa.
Zvážila všetky možnosti a spokojne si prikývla.
Ak nepríde, potom musí v jeho mene listiny podpísať niekto iný. A možno aj zabezpečiť následníka.
Bez rozmyslu sa zasa otočila, žalúdok počká. Nadšená svojím riešením sa vyrazila z hradu, skoro pritom prehodila zamyslené-
ho Bejmara. Prehnala sa nádvorím ako letná búrka a rútila sa do temnice, kde žila Berenika. Sama si to miesto vybrala.
Pre väzňov zriadili provizórne cely v podzemí obytných častí hradu. Väzňov aj tak nemávali veľa. Momentálne jediného,
o ktorom sa nesmelo rozprávať. Ostatných nechala kráľovná popraviť. Bolo to úspornejšie.
Berenika si temnicu zvolila za svoj domov kvôli práci. Niektoré ingrediencie, ktoré pri čarovaní používala, potrebovali tmu,
chlad a vlhko. Nikto k nej nechodieval, návštevy neprijímala. Iba kráľovná ju navštevovala, tá sa nebála ničoho.
„Zle je!“ panovníčka rozrazila dvere a na okamih rozhorčene zastala na prahu.
Berenika sa hrbila nad kotlom, z ktorého vychádzala biela para. Miešala v ňom bublajúcu zmes.
Kráľovná prekročila vysoký prah, vstúpila dovnútra. Nezabudla za sebou zavrieť ťažké okované dvere. Tmavú miestnosť
osvetľoval len oheň spod kotla.
„Čo ak vlkodlak Ribolda roztrhal? Dediť bude jeho brat, je ženatý, tam nevidím žiadny priestor pre moje plány!“ vysypala
rýchlo, nespokojne pritom rozhadzujúc rukami.
stránka 21