Starena mlčky pokyvkávala hlavou, vôbec nevyzerala, že kráľovnú počúva. Odstúpila od kotla a bez slov sa stratila v tme.
Panička si netrpezlivo pozapínala blúzku. Až teraz si uvedomila, že po celý čas behá napoly rozhalená. Nervózne urobila pár
krokov do strany, potom zasa späť. Odrazy plameňov sa pohojdávali po kamenných stenách, kráľovnin pohľad sa rozkmital
s nimi. V duchu už niekoľkokrát videla mŕtvolu Ribolda. Telo roztrhané vlkodlakom. Koniec! Ostala by bezradná, obklopená
hlupákmi a mocnejúcim Taminakom!
Berenika sa vynorila z tmy, v ruke držala nádobu, priesvitnú sklenenú fľašu plnú pary. Podala ju kráľovnej.
„Čo je to?“ vladárka preberala fľašu špúliac pery a krčiac ramená.
„Pozajtra prídu mudrci, podpíšu tvoj sobáš,“ monotónne vysvetľovala striga. Ona si na slová nikdy nepotrpela.
„Ale mne nestačí sfalšovať sobáš, musím porodiť syna, chápeš?!“ rozhorčene jej skočila do reči kráľovná.
„Daj Bejmarovi toto,“ starena si spod sukne vytiahla drobný kovový predmet, otvárací medailón. Vo vnútri bol biely prášok.
„Zamiešaj mu ho do nápoja, musí to vypiť celé.“
„Dnes už so mnou piť nebude,“ odmietavo vzdychla pani, no medailón si zobrala, zovrela ho v dlani. „Po včerajšku bude pre-
do mnou ostražitý.“
„Nesmie sa zmiešať s alkoholom,“ pokračovala striga, akoby paničku nevnímala. „Ide do obyčajnej vody. Keď splodíte po-
tomka, radcu sa zbavíme. Nikto sa nedozvie, kto je skutočným otcom.“ Vrátila sa ku kotlu a pustila sa do miešania.
Kráľovná váhala. Berenikino riešenie stískala v ruke.
Ako ho prinútim voľačo vypiť? Odmietne čokoľvek mu ponúknem?
Zadumaná vyšla z temnice, kráčala nádvorím a zbadala Bejmara, ktorý napochytre vysadal na koňa. Zastala pri ňom, uchopila
do rúk oťaže.
„Kamže kam, môj milý?“ kývla na stráže.
Pribehli okamžite.
Bejmar pomaly vytiahol nohu zo strmeňa, zostúpil na zem. Neobzrel sa, váhal. Potom sa prudko zvrtol, jednému zo strážcov
vrazil lakťom do tváre, druhého podkopol a hlúpo sa rozbehol.
„Chyťte ho,“ ani nemusela zakričať kráľovná. Stráže pridobre pochopili, v čom spočíva ich úloha. Pod hradnou bránou už aj
tak čakal ich druh, zastal Bejmarovi cestu. Dobehli k nemu ostatní a odviedli ho ku kráľovnej.
„Dajte ho...“ premýšľala, čo s ním. Do cely nemôže, stále bude lepšie, ak neuvidí vlkodlaka. Do temnice tiež nie, tam žije Bere-
nika. Alebo áno?
„Vitajte,“ kráľovná srdečne vítala vzácnych hostí na koberčeku pred vchodom do hradného paláca. „Najskôr sa zložíte
v horných komnatách, po krátkom oddychu vás rada privítam na slávnostnej večeri na vašu počesť,“ zdvorilo sa uklonila, cnost-
ne pritom klopila zrak.
„Kedy budeme môcť pozdraviť jeho výsosť nášho kráľa Ribolda I. Utelského? A kde je náš ctihodný radca Bejmar?“ vyzvedal
veľký mudrc spokojný, že si môže natiahnuť vekom opotrebované a dlhou cestou skúšané kĺby.
„Ribold... teda váš kráľ,“ začervenala sa, skoro od hanby zamdlela za drobný prehrešok dôverného prerieknutia sa, „vyrazil
ešte pred večerom do lesa, dosiaľ sa nevrátil. Mal by tu byť každú chvíľu, večeru určite nezmešká. Veľmi sa mu u nás páči. Chce
namaľovať hneď niekoľko krajiniek. A ctihodný Bejmar sa zaujímal o naše bane. Ponúkla som mu sprievod, tiež budú do večere
späť,“ rýchlo nadobudla stratenú duševnú rovnováhu kráľovná.
„Alojz,“ jemne, skoro priateľsky zavolala na svojho verného sluhu. „Odprevaď tuto ctených hostí a buď im k dispozícii. Cti-
hodní radcovia,“ úctivo sa uklonila, „pridám sa k vám na večeru.“ Počkala, kým sa Alojz spolu s hosťami stratí v paláci. Potom
sa zvrtla na opätku a zamierila rovno do temnice.
„Ako je na tom?“ vyzvedala s hlavou prestrčenou medzi dverami. Až potom opatrne prekročila prach a vstúpila. Zavrela za
sebou a pokročila dovnútra.
Oheň spod kotla osvetľoval Bejmarovo nahé telo s rukami zavesenými v okovách, ktoré boli pribité do steny. Hlavu mal sklo-
nenú na hrudi, chrapľavo chrčal.
Stará striga čosi miešala. Nevenovala paničke pozornosť, ani jej neodpovedala.
Kráľovná predstúpila pred Bejmara, obzerala si ho, prehodnocovala jeho stav.
„Mala by som k nemu byť milšia. Sedliaci dosiaľ nikoho nenašli, asi bude otcom môjho dieťaťa, kým sa Ribold aj oficiálne
stratí v lese,“ uchechtla sa. Podišla k mudrcovi ešte bližšie a zdvihla mu bradu.
Nereagoval.
„Bude piť,“ hlbokým hlasom oznámila Berenika a ďalej sa venovala svojej zmesi, ani pritom nezdvihla hlavu. Kráľovná sa ob-
zrela. Na stolčeku pri stene zbadala drevenú lyžičku a pohár s vodou. Zobrala nádobu do ruky, z rukáva vytiahla kovový medai-
lónik, otvorila ho a vysypala z neho biely prášok do vody. Miešajúc roztok drevenou lyžičkou znova predstúpila pred Bejmara.
„Vysmädol si mi, drahýýý,“ natiahla ironicky. „Prišli tvoji radcovia a celý svadobný sprievod. Čakajú len na nás. Zájdeme
s nimi na večeru, podpíšeme sobášne listiny. Večer za mnou zájdeš,“ oklepkala lyžičku o pohár a odložila ju na stolček. „A ja ti
otvorím.“
Potiahla ho za vlasy, aby mu hlavu zvrátila dozadu. Sám otvoril ústa. Pohár mu pridržala pri perách, opatrne ho nakláňajúc,
aby z neho nič nevyliala bokom.
stránka 22