Idem.
Tvoje auto malo dva sledovacie čipy, Elena. Prvý som dal namontovať priamo do šasi. Pod sedadlom blikal ďalší, pekne na
očiach, aby ho nik neprehliadol. Zbavili sa ho o 12:38.
A o pätnásť minút som im dýchol na krk.
Druhý mal potešenie okúsiť pocit viny. To ubíjajúce, dusivé, zničujúce zúfalstvo z niečoho, čo sa už nikdy, nikdy nedá napra-
viť.
Podvečer sa zahrabali do starej opustenej tehelne. Žiadna náhoda, úkryty museli mať pripravené vopred. Jedlo, deky, povra-
zy – tie sa nenájdu len tak.
Opatrne som vyliezol na strechu. Rozbité strešné okno mi ukázalo drsnú realitu. Videl som ťa, moju lásku – zelené oči, gašta-
nové vlasy, jemnú pleť – spútanú, vystrašenú a nešťastnú.
Už len chvíľu, vydrž! Pohládzal som ťa pohľadom, utešoval.
Priviazali ťa k hrdzavému nosníku.
Kričali. Nedivím sa. Keby som mohol, aj ja by som kričal: vy zmrdi, všetkých vás tu zabijem!
A potom by som to urobil. Lenže tým by som ohrozil aj tvoj život, Elena, a to nedopustím.
Ich nervozita sa stupňovala. Hádali sa, kto zavolá, kto požiada o výkupné.
Uniesli ťa, lebo komusi napadlo, že môžu. Hlupáci!
Aj ja môžem! Čo všetko by som mohol!
Máme ubližovať druhým len preto, že môžeme?
Sledoval som ich. Jastrab striehne na hada ukrytého v lístí, kým ten pozoruje myš a rozhoduje sa, ako udrie. Ani im nenapad-
lo zodvihnúť hlavu. Amatéri!
Volali tvojmu otcovi. Bohatý zbrojný magnát má všetko, dcéru jedinú. Vraveli: „Zaplatí a políciu volať nebude.“
Neplakala si. Neprosila. Počúvala si ich surové poznámky, vyhrážky i plané sľuby. Vedela si, že vás pozorujem. Len ty jediná si
ma zbadala, lebo si hľadala.
„Čoskoro,“ naznačil som perami a tebe sa na tvári usadil nežný úsmev.
Trhám povrazy, objímam, opájam sa vôňou, bozkávam tvoje pery – zatiaľ len v duchu.
Vtedy som kútikom oka zbadal rozhodnutie – dvaja únoscovia sa vychytili von. Nadýchať sa čerstvého vzduchu? Nie.
Pre zásoby z auta.
Nadišla moja chvíľa!
Chľast a cigarety, cigarety a chľast. Aj v tehelni sa dá s nudou zatočiť, treba predsa osláviť budúce víťazstvo.
Alkohol za volant nepatrí. Tiež zabíja.
Ako ja.
Zasunul som vinu do komory, pohladil hlaveň.
Zo strechy som strelil druhého z dvojice, toho, ktorý zaostal, keď zo zeme zbieral dvadsať eur. Starý trik. Osvedčený. Aj
chamtivosť zabíja.
Éčko mu vyrazilo tepnami, prílivové vlny pocitov previnenia zaplavili dušu a hrozili ju utopiť v bodlinách svedomia. Chlapík
zalapal po dychu. Zaspätkoval. Spočiatku nesmelo, no neskôr čoraz razantnejšie ťa začal brániť, Elena. Už nesúhlasil s únosom,
práve si to rozmyslel, nemohol zniesť svoju vinu. Chcel ťa pustiť a udať sa na polícii.
Zábavné, čo éčko dokáže.
Jeho svedomie nezahlušil ani úder do tváre, do žalúdka, do nosa... Bitka nič nevyrieši, práve naopak. Jeho komplic si zodrel
hánky, stratil dych aj trpezlivosť. Vytiahol zbraň a na mieste toho „samaritána“ strelil do hlavy. Mŕtvolu potom všetci spoločne
zahrabali v neďalekom lesíku.
2:0
Vytiahol som žiaľ a uškrnul sa. Dávam ti slobodu, chlapče, – leť!
V tej chvíli si sa na mňa usmiala. Zaplašila si smútok, vyhnala temnotu zo svojho srdca a zažala kúzlo tejto noci.
Náhly výstrel strhol moju pozornosť k lesu.
To si tretí gauner odpálil mozog z hlavy. Žiaľ zaúčinkoval. Smútil za stratenou láskou? Za premrhaným životom? Či za mŕtvym
kamarátom? Možno ho skľúčila len sebaľútosť, ktovie. Do hláv im nevidím, keď strieľam éčkom.
3:0
A opäť na ceste.
*
Napokon sme tu. Konečná: skala, úkryt, chata a rozhodnutie vyraziť za tebou.
*
Nabíjam nenávisť. Zničujúci, deštruktívny pocit odporu voči sebe samému a celému svetu. Ničí a vraždí bez výčitiek,
v oslepujúcom opare mylnej spravodlivosti.
stránka 13