Otočím bubienok.
Nakoniec si nechávam to najlepšie. Poláskam prstom ľahostajnosť, ktorá trpezlivo čaká v opasku na šéfa celej skupiny. Na jeho
vypočítavé nenažrané srdce.
Keď to schytá, ostane stáť. Nebude sa mu chcieť zodvihnúť nohu, spraviť krok, či dokonca tasiť zbraň, hoci ma uvidí prichá-
dzať. Stratí chuť žiť. Budú mu fuk milióny, život vo väzení aj vlastná smrť. Zhnije vo vlastných výkaloch, ak sa rozhodnem nechať
ho v tom zrube.
Je to tá najhoršia ľudská vlastnosť. Poľahky dokáže zničiť celé ľudstvo. Zúrivosť či nenávisť časom opadnú a zmenia sa na niečo
iné, menej definitívne. Ale ľahostajnosť? Tú len tak niečo neprekoná.
Všetko chce svoj čas. Vyťahujem z opaska ľahostajnosť a nabíjam.
Je čas.
4:0
5:0
„Už som ti dnes povedal, drahá, ako veľmi ťa milujem?“
stránka 14