autor: Tomáš Beník
To je ale krásny večer! Nebo plné hviezd, mesiac v splne sťa lampa osvetľuje všetko to, čo neosvetľujú svetlá pouličného
osvetlenia. Je krásne teplo, vetrík sa jemne pohráva s lístočkami stromov... Skrátka, krásny májový večer, vhodný pre romantic-
kú prechádzku alebo pre nové verše básnikove. Aj ja som využil túto príležitosť a vyšiel som von so svojou láskou. Len ju práve
nemôžem nájsť. Vyšli sme si do parku, ona stále zavesená na mne, a odrazu akoby zmizla... Kam sa len podela? Hľadal som, hľa-
dal... No konečne som ju našiel! Tak mi odľahlo! Som nesmierne šťastný, že som ju našiel... Veď to poznáte... Sme spolu ešte
krátko, tak ako nerozlučná dvojica putujeme svetom. Škoda, že ju ešte nepoznajú moji kamaráti. Práve dnes som si z nich trochu
vystrelil a išiel som s mojou láskou do iného parku. Joj, taký som natešený, že som ich prekabátil! A cítim aj zadosťučinenie. Ve-
deli ste, že oni ma pripravili o moju predchádzajúcu lásku? Aj o papiere k nej! A čo si o sebe myslia? Že keď sa obliekajú do zele-
ných mundúrov a vozia sa v autách s majákmi, tak sú páni tvorstva? A že kvôli malej chybe, keď som s tou svojou prvou láskou,
krásnou guľovnicou po otcovi, takmer trafil na poľovačke horára? Vliezol mi do mieridiel práve v momente, keď som mal takého
krásneho diviaka na muške! A výsledok? Diviak utiekol, horár včas zaľahol, guľka sa zaryla do stromu. A zobrali mi pušku, pokiaľ
sa tá somarina nemala vyšetriť. A vôbec ich nezaujímalo, že dve hodiny sme so skupinou išli po stope toho diviaka, že môj in-
štinkt mi vravel ísť naľavo, keď stopy išli napravo, že ja som našiel ten výstavný kúsok, zatiaľ čo sa oni hnali za takým malým nič,
čo som posúdil podľa pohľadu na zastrelený kus... A že namiesto uspokojenia z lovu som dostal akurát tak problémy so zákonmi
a zákaz lovu... Čert aby ich bral! Keď oni na mňa takto, tak ja na nich inak! A oni boli na vine tomu, že som v love pokračoval...
Iste, pušku už nemám a loviť nesmiem, no kto povedal, že nemôžem loviť inou zbraňou? Veď ten zákaz bol len na tú danú puš-
ku! A tak som spoznal svoju novú lásku. Loveckú dýku, ktorú dostal ešte môj pradedo ako začínajúci lesník priamo od Františka
Ferdinanda d´Este v roku 1913 ako vďaku za pomoc pri jednej poľovačke. Vedeli ste, že aj František Ferdinand d´Este, následník
Rakúsko-Uhorského trónu, bol tiež náruživým lovcom? A že poľoval aj v Afrike? No a nakoniec sa v Sarajeve v roku 1914 stal sám
korisťou iného lovca... Ale radšej späť k dnešnému večeru.
Hodiny neďalekého kostola odbili jedenásť hodín večer. Práve toto odbíjanie spôsobilo vo mne zabudnutie na temnú históriu
a návrat k mojej novej priateľke. Konečne som ju totiž našiel. Tak som celý načierno poobliekaný, že ani vrecká na veste som
poriadne nevidel. Ešte pred lovom som sa prezliekol „z civilu“ do svojho čierneho loveckého obleku, uloženého v batohu.
A hmat mi, vďaka spomienkam, nevnímal úplne. Teraz už vnímal. Dýka bola vo vrecku na pravej strane vesty. Stačilo len rozo-
pnúť zips a vytiahnuť koženú pošvu, v ktorej bola vložená. Tú pošvu ušil z jelenej kože môj dedo. Perfektná práca. Vytiahol som
dýku a pošvu opatrne uschoval naspäť do vrecka, ktoré som okamžite zavrel. Hrot dýky sa okamžite zaleskol v odraze svitu Luny.
Veď som tú dýku hodiny čistil, aby som ju nielenže zbavil krvi predchádzajúcej koristi, ale aj priviedol do najväčšieho lesku.
A práve tento lesk vzbudil vo mne najprv pocit akejsi neopísateľnej radosti, kríženej s pokojom a nadšením. Oprel som sa
o strom, pri ktorom som doteraz len stál. Pozrel som sa na mesiac a usmial sa. Pomalé dýchanie sa zmenilo na zrýchlený dych,
až napokon prešlo do funenia krvilačného zvieraťa. Odrazu sa opäť upokojil a ja som len hlboko dýchal. Cítil som, ako zvon na-
miesto srdca sa opäť upokojuje, no každý jeho úder je stále silný. Akoby to srdce chcelo preraziť tú stenu pred ním a vyskočiť
von. Pochytila ma nesmierna radosť zo začínajúceho lovu. Začal som sa smiať. Síce silene a tichšie, ale smial som sa. Chcel som
sa skrátka smiať. Idem totiž loviť a nikto na nemôže zastaviť. Len si ešte teraz nájsť vhodnú korisť. A nemusel som ani čakať. Prá-
ve prichádza...
Opieral som sa totiž o strom, z ktorého druhej strany je taký okruh štyroch lavičiek, tvoriacich akoby odpočívadlo chodníka,
vedúceho z jednej brány parku ku druhej. Nachádzame sa asi tak v strede parku, takže ku obidvom bránam je to veeeeľmi ďale-
ko. No a korisť... konkrétne akýsi mladý milenecký pár, sa práve usadil na jednu z lavičiek a nemá vôbec poňatia, že lovec je už
pripravený zaútočiť... Vlastne som sám nečakal, že stretnem pár. V podstate som rád, že vôbec niekto prišiel. Od tej doby, čo
som pred mesiacom „ulovil“ štyri ľudské zvery v parku na druhom konci mesta, prestali do parkov chodiť ľudia. Namiesto nich
tam chodia tie namyslené slečinky v mundúroch a s tými gumipuškami v puzdrách. Od toho momentu som prestal loviť, aby ma
nechytili.
No to nutkanie už bolo také silné, že som včera musel do parku vyraziť. Namiesto na korisť som však natrafil na nich a sám
som sa stal lovnou zverou. Oni si dokonca dovolili po mne strieľať! No nemali tušenia, s kým majú tú česť. Teda aspoň dúfam,
lebo zatiaľ si po mňa neprišli. Takže v tú noc som sa pohodlne schoval na jedno miesto a čakal, než tam príde jeden z lovcov. Do
jeho príchodu som sa stihol upokojiť a opäť sa prehodiť do úlohy lovca. Pekne som si naňho počkal a v správny moment som ho
schytil jednou rukou za ústa a druhou mu podrezal hrdlo. S veľkou radosťou a pocitom z dobre vykonanej práce som cítil svojím
telom, ako jeho duša pomaly neho vychádzala. Mal som síce rukavice, no krv z jeho hrdla sa dostala aj do rukávu mojej čiernej
mikiny. Radosť z úlovku sa tým ešte zvýšila a ako milenka ma prinútila, aby som ukončil jeho trápenie. Mala pravdu. Zver sa ne-
má nikdy dlho trápiť. Ihneď ju zabiť a hotovo. Tak som ho zozadu bodol do pravej ľadviny. A vlastne to bolo zbytočné. On už bol
stránka 15