autor: Katarína Soyka
„Modli sa, aby to prežil!“ zúrila, až zatínala päste. „Ak si ho zabil...“ vyhrážku nedopovedala. Mal si domyslieť, aké by poniesol
následky.
Alojz si bez rečí odfrkol. Panička nemohla tušiť, aké to bolo bojovať s vlkodlakom. Keby ho netvor roztrhal, jej by to bolo
ukradnuté. Lenže jemu to ukradnuté nie je!
Ešte raz bezduchej beštii skontroloval reťaze a vyšiel z klietky vytvorenej mrežami von, do miestnosti pôvodne určenej na
skladovanie potravín.
„Nikto ho nesmie vidieť!“ zlostne rázovala od jednej kamennej steny k druhej. Každá jej obrátka zatriasla plameňom fakle
zastoknutej v rohu nad klietkou. „Ak sa o ňom dopočujú hostia...“ zasa sa vyhrážala, škrípala pritom zubami a udierala si hánka-
mi do dlane. Neposlušné tmavohnedé vlasy sa jej rozskočili okolo tváre a ešte zdôraznili jej rozrušenie. Nepotrebovala vetu
dokončiť. Alojzovi bolo aj bez toho jasné, že ak sa o vlkodlakovi dozvedia hostia, odídu.
A všetko bude po starom.
Zatúžil po nedávnej minulosti bez paktovania so susedmi. Lesy, v ktorých by sa nedali usporadúvať panské poľovačky a loviť
zver, nemali pre nich cenu.
„Nevieš si predstaviť, koľko úsilia som do toho vložila! Ja som...“ kričala na neho, zvyšok vety však rozprskla v zlostných výdy-
choch.
Alojz sa pod ťarchou jej zúrivosti ohol, akoby ho vyrieknuté slová gniavili. Sklonil hlavu, hľadel do podlahy pokrytej tvrdou
vrstvou udupaného prachu. Na starom sluhovi sa kráľovná vždy vyvŕšila, po ňom stekala jej zlosť. Ostatní sa k nej báli aj priblí-
žiť, vyhýbali sa jej prítomnosti. On sa bál tiež, lebo bola zlá. Zabila kočiša len preto, že nerozprestrel koberček ku koču, keď sa
vrátila z ďalekej cesty. Zabila ho vlastnými rukami, nožom, ktorý mu vytiahla spoza opaska.
Alojz sa cítil starý, opotrebovaný a unavený. Poznal povahu kráľovnej, vedel, koľko úsilia vynaložila na to, aby s Radou mu-
drcov Utelu predrokovala uzatvorenie manželstva s ich kráľom.
„Ribold by na sobáš nepristúpil, keby vedel, že máme zamorené lesy. Vlkodlaci sú pliaga! Stačí jeden a zajtra ich tu máme
celú svorku!“ chytila železnú mrežu, za ktorou ležalo zviera, a kŕčovito ju zovrela. Nenávistne hľadela na kožušinu ufúľanú kr-
vou. „Musí sa prebrať! Zistíme odkiaľ prišiel. Nesmú sa u nás len tak potulovať! U nás vlkodlaci nikdy neboli!“ prudko sa otočila
k sluhovi, až sa zľakol. Jej studené modré oči ho držali v napätí, bál sa pohnúť.
„Čo tu vystávaš?! Choď sa venovať ctihodnému radcovi, aby mu moja neprítomnosť nebola podozrivá. Povedz, že sa prezlie-
kam k večernému stolu,“ odfrkla ho pohybom dlane.
Ešte okamih prebodávala bezbranného vlkodlaka na zemi svojou nenávisťou, potom vyšla tesne za Alojzom. Chystala sa nao-
zaj preobliecť. Prevalila sa chodbou s klenutým stropom a zavrela za sebou ťažké kované dvere. Zamkla, kľúč si schovala pod
sukňu, aby sa k nemu nik nedostal.
Nik okrem Bereniky, premýšľala, kým si naprávala šaty a stúpala do schodov okolo jedálne k svojej komnate.
„Kráľovná!“ ozvalo sa jej za chrbtom, hlas spoznala. Otočila sa.
Ctihodný radca Bejmar. S jemným úklonom hlavy sa strojene usmiala. Trochu mladý na radcu, ale o to šikovnejší.
Zostúpila o jeden schod. Práve on sa zaslúžil o to, že zásnuby s Riboldom v Rade Utelu prešli. Bola mu za to vďačná, lebo ve-
del, ako na kráľa.
Ribold je duša jemná, vysvetľoval vtedy.
Ona mala na Riboldovu jemnosť vlastný názor.
Slaboch! Sám neschopný kraľovať, pokojne za seba nechá rozhodovať radcov. Vraj umelec! odpľula by si, keby nemusela pô-
sobiť dôstojne.
Umelec! pokračovali jej myšlienky, kým ctihodný radca úctivo naznačil bozk nad chrbtom jej ruky. Maľuje lesné zátišia, túla sa
po lesoch bez sprievodu, lebo ozbrojenci by vraj zbytočne pútali pozornosť. Cíti sa bez nich bezpečnejšie!
Sklopila zrak, úklonom hlavy zdvorilostný pozdrav mudrcovi opätovala.
No, možno má pravdu. Skupinka dobre oblečených šľachticov by mohla prilákať pozornosť lapkov. Obzvlášť počas poľovačky,
keď páni na iné ako na lov nemyslia.
Lenže keby sa dozvedel, že v mojich lesoch sa potulujú vlkodlaci, stratil by o ne záujem!
Maľuje nádherne, to je pravda. Ale či je to činnosť hodná kráľa?!
Lesy, lesy, lesy, zdôrazňoval pred panovníkom počas dlhých rokovaní Bejmar, aby zlomil jeho odpor k záväzku so susedným
kráľovstvom. Medzi územiami, ktoré spájala a delila severná hranica, ležalo na juhu ešte malé, avšak bohaté a nezávislé knie-
žatstvo, Taminak. Na takom nepatrnom kúsku pôdy mali všetko. Aj zlato, aj striebro, aj soľ.
Veľmi správne vyvážené bohatstvá! závistlivo sa napla kráľovná.
Taminaci rozumne využívali stáročnú nevraživosť a nepriateľstvo susedov a práve vďaka nim prosperovali.
stránka 18