T ÉMA MESIACA
Autor: Romanus Von Rayne
Sólo husle pre oči v A rzoll
Zatuchnuté podzemné priestory, v ktorých bývalo kedysi divadlo, prebudil z dlhého spánku vrzgot
navlhnutých drevených dverí. Huslista v tmavom dlhom kabáte vyšiel na zaprášené pódium nesúc
stojan na texty v pravej, a puzdro na husle v ľavej ruke. Stojan postavil doprostred pódia, položil
puzdro do prachu a zmizol v tom, čo kedysi bývalo zákulisím.
Nejaký čas mu trvalo, kým v chaose kameňov, pilín a triesok našiel niečo, čo by sa dalo považovať
za jednoduchú, využiteľnú stoličku. Priniesol ju na pódium a trochu oprášil, sčasti zo zvyku a sčasti
pre svoj dobrý pocit, že sám nie je takou stoličkou, na ktorú si sadali mnohí vrátane času.
Následne otvoril svoje puzdro, vybral notové texty a dal ich na stojan. Potom vybral husle, sadol
si, skontroloval struny, až nakoniec začal hrať. Z jeho huslí tiekla divná kombinácia Rekviem pre sen a
Danse macabre. Texty, podľa ktorých hral, boli totiž potrhané, a čas si na nich vybral svoju daň.
Podobne ako na tomto mieste. Niektorí vravia, že bytosť sa stáva tým, čím sa obklopuje. A on bol tu,
v tejto svätyni múz, ktoré zaspali hudbou prachu usadenom za celé tie stáročia. Dúfal, že ich zobudí
ako Orfeus, a ony pribehnú na krídlach rozjareného smiechu v zlatých rúchach svojej nahoty. Kiež by
pribehlo všetkých deväť vášnivých na to pódium - to by bola pytagorejská dokonalosť desiatky, to by
bolo umenie! Niet pochýb, že Pornhub by v okamihu vypredal všetky prémiové prístupy.
Prečo vlastne prišiel na toto miesto? Neviem. Možno chcel spomínať. On to tu totiž poznal. Poznal
tie rozmetané sedadlá, pamätal si svetlo lustru, ktorý ležal rozbitý pred ním v určitej vzdialenosti,
spomínal si na estetickú pôvabnosť mramorovej sochy Adónisa, ktorý sa kedysi vynímal v jednom z
balkónov napravo. Koľkokrát tu stál a recitoval tóny svojej duše v sonetoch Shakespeara plačúceho
krv. Koľkokrát videl zvnútra padať tú ťažkú červenú oponu. Tie nekonečné žatvy potleskov, záplavu
kvetov, autogramy po predstavení, vlaky bozkov, prílivy vášne na jednu noc, nespočetné množstvo
lások vo večerných šatách, prúd ohnivých osobností...
Škoda len, že tie kvety sú mŕtve, už keď ich sem nesú. Ale jemu to bolo jedno. Bol toreádorom,
toto bol jeho svet. Teda, býval. Už odnepamäti si tí, ktorí sú z jeho ducha, z ducha, ktorý by svet uvrhol
do plameňov, ak by sa zhmotnil, uvedomovali, že sa nerodíme, pretože chceme. Nie, sme do života
vrhnutí. Tak som počul hovoriť hodinára. Hodinára, ktorý mal z tikotu hodín príliš jasný zvuk, a preto
dokázal sledovať básnikov, ako sa na vlnách apolónsko-dionýzovského princípu spúšťajú do priepastí
existencie, aby obcovali s tým, čo je ešte prázdne.
Ale o hodinárovi už dosť. Každý predsa vie, že orgazmus zrkadla je príjemnejší než Eden. A aj
huslista vedel, že v tejto púšti, ktorú líčidlami slov nazývame svet, hľadáme len jedno jediné posledné
zjavenie pravej krásy.
4