Abdon 9/2019 Abdon 9_2019 | Seite 6

T ÉMA MESIACA Autor: Romanus Von Rayne Sólo husle pre oči v A rzoll Zatuchnuté podzemné priestory, v ktorých bývalo kedysi divadlo, prebudil z dlhého spánku vrzgot navlhnutých drevených dverí. Huslista v tmavom dlhom kabáte vyšiel na zaprášené pódium nesúc stojan na texty v pravej, a puzdro na husle v ľavej ruke. Stojan postavil doprostred pódia, položil puzdro do prachu a zmizol v tom, čo kedysi bývalo zákulisím. Nejaký čas mu trvalo, kým v chaose kameňov, pilín a triesok našiel niečo, čo by sa dalo považovať za jednoduchú, využiteľnú stoličku. Priniesol ju na pódium a trochu oprášil, sčasti zo zvyku a sčasti pre svoj dobrý pocit, že sám nie je takou stoličkou, na ktorú si sadali mnohí vrátane času. Následne otvoril svoje puzdro, vybral notové texty a dal ich na stojan. Potom vybral husle, sadol si, skontroloval struny, až nakoniec začal hrať. Z jeho huslí tiekla divná kombinácia Rekviem pre sen a Danse macabre. Texty, podľa ktorých hral, boli totiž potrhané, a čas si na nich vybral svoju daň. Podobne ako na tomto mieste. Niektorí vravia, že bytosť sa stáva tým, čím sa obklopuje. A on bol tu, v tejto svätyni múz, ktoré zaspali hudbou prachu usadenom za celé tie stáročia. Dúfal, že ich zobudí ako Orfeus, a ony pribehnú na krídlach rozjareného smiechu v zlatých rúchach svojej nahoty. Kiež by pribehlo všetkých deväť vášnivých na to pódium - to by bola pytagorejská dokonalosť desiatky, to by bolo umenie! Niet pochýb, že Pornhub by v okamihu vypredal všetky prémiové prístupy. Prečo vlastne prišiel na toto miesto? Neviem. Možno chcel spomínať. On to tu totiž poznal. Poznal tie rozmetané sedadlá, pamätal si svetlo lustru, ktorý ležal rozbitý pred ním v určitej vzdialenosti, spomínal si na estetickú pôvabnosť mramorovej sochy Adónisa, ktorý sa kedysi vynímal v jednom z balkónov napravo. Koľkokrát tu stál a recitoval tóny svojej duše v sonetoch Shakespeara plačúceho krv. Koľkokrát videl zvnútra padať tú ťažkú červenú oponu. Tie nekonečné žatvy potleskov, záplavu kvetov, autogramy po predstavení, vlaky bozkov, prílivy vášne na jednu noc, nespočetné množstvo lások vo večerných šatách, prúd ohnivých osobností... Škoda len, že tie kvety sú mŕtve, už keď ich sem nesú. Ale jemu to bolo jedno. Bol toreádorom, toto bol jeho svet. Teda, býval. Už odnepamäti si tí, ktorí sú z jeho ducha, z ducha, ktorý by svet uvrhol do plameňov, ak by sa zhmotnil, uvedomovali, že sa nerodíme, pretože chceme. Nie, sme do života vrhnutí. Tak som počul hovoriť hodinára. Hodinára, ktorý mal z tikotu hodín príliš jasný zvuk, a preto dokázal sledovať básnikov, ako sa na vlnách apolónsko-dionýzovského princípu spúšťajú do priepastí existencie, aby obcovali s tým, čo je ešte prázdne. Ale o hodinárovi už dosť. Každý predsa vie, že orgazmus zrkadla je príjemnejší než Eden. A aj huslista vedel, že v tejto púšti, ktorú líčidlami slov nazývame svet, hľadáme len jedno jediné posledné zjavenie pravej krásy. 4