Abdon 9/2018 Abdon 9_2018 | Page 23

S ERIÁL Autor: Elizabeth Zatratení 5. kapitola Stála som tam oproti Catherine, ktorá sa na mňa trochu zvláštne pozerala a jej vlasy sa leskli v odraze vychádzajúceho slnka. Vyzerala nádherne - tak ako vždy. Včera pri Klube Slobody vyzerala ako... no ako šľapka. Doslova. Nie že by nebola, pomyslela som si. „Takže... Rose, myslím si, že máš problém,“ povedala a založila si ruky vbok. Pôsobila veľmi prísne. Napriek tomu som sa tvárila nechápavo - hoci som vedela, prečo sem prišla - a pootočila som hlavu na stranu. „Problém?“ „Áno, problém. Dobre vieš, o čom hovorím, tak sa netvár tak hlúpo,“ zasipela. „Vieš, ten chlapec – ako sa len volal... aha, Christian – mal včera zomrieť. No ty si ho nechala žiť. Nesplnila si svoju úlohu.“ „Nezaslúži si zomrieť. Má nádej! A ty to veľmi dobre vieš!“ zvolala som zúrivo. No nemalo to vôbec žiadny zmysel, pretože Catherine nemožno len tak prekričať. Vždy bude mať navrch. „Ó, tak ty predsa len vieš, o čom hovorím!“ zasmiala sa diabolským smiechom. „Ty si bola poverená zniesť ho zo sveta, mala si poslúchnuť rozkaz. A čo sa stalo namiesto toho? Chlapec žije, a ty tu hlúpo a chabo predstieraš, že sa vôbec nič nedeje!“ „Toto nie. To neurobím. Nemôžem,“ pokrútila som hlavou. „A vôbec, je to tvoj a Diablov hlúpy trik ako ma ešte viac potrestať alebo čo? Prečo po tom tak túžite?!“ „Musíš to urobiť,“ zasekla sa. „Počkaj, čo má byť trik?“ „Netvár sa že o ničom nevieš! Dobre obaja viete, že Christian bol môj kamarát a určite aj to, že ma miloval. Neviem, čo je toto za trest, ale mám pocit, že to už preháňate. Alebo s ním máte nejaké iné plány? Prečo má trpieť naveky v pekle? Nestačí, že trpel celý svoj život?“ kričala som. „Vôbec netuším, o čom to tu rozprávaš, no nekrič na mňa,“ povedala zdanlivo pokojne, no na jej tvári bolo vidno, že zúri, a že jej pekne vrie krv. Napokon si vyhrnula rukáv kabáta a pozrela na svoje hodinky. „Na tieto hlúposti nemám čas. Dávam ti šancu do zajtrajšieho západu slnka, aby si s tým chlapcom skoncovala. Ak to neurobíš, môžeš sa pokojne rozlúčiť s Davidom. Pamätaj si to. Zbohom!“ Zvrtla sa na opätku a odkráčala dolu schodmi s hlavou hore. Ja som stála ako obarená, nevedela som, čo mám vlastne urobiť, čo si mám o tom celom myslieť. A vedela som, že musím vymyslieť nejaký plán. Stále otočená ku dverám som za sebou zbadala tieň. Stál tam Dave a jeho výraz hovoril za všetko. Bolo mi ľúto ho takto vidieť. Pozrel mi hlboko do očí, akoby hovoril: „Urob to, čo ti povedala.”