Abdon 9/2018 Abdon 9_2018 | Page 13

hodinami. Po celý ten čas, čo som vykonával domáce práce ako vysávanie, prášenie kobercov a ďalšie činnosti, sa v mojom vnútri nič nedialo. Ako keby aj brucho vedelo, kedy pôjdem von, takže presne si spočítalo, kedy má to trávenie prebehnúť, aby to vyšlo. Ešte aj moje telo je škodoradostník! To snáď ani nebolo možné. Nuž, nedalo sa nič robiť, hrubý domáci produkt sa dral na svet, a mne nezostávalo nič iné, ako opustiť priestor absolútneho raja a vyraziť na miesta, kam aj cisár chodí pešo. Vtom mi napadla závažná otázka. Mám bežať na záchod do domu? Alebo... Áno, v týchto zemepisných šírkach, ktoré sa snažia neustále ísť s dobou, sú ešte stále miesta, kde môžete nájsť suchý záchod, inak ľudovo nazvaný slovom „kadibúdka“. A odrazu má človek možnosť rozmyslu. Keby mal aj dostatok času... Oči prebehli po tom nádhernom kraji. Rozhodol som sa jasne. Určite bude krajšie vykonávať potrebu v takejto nádhernej atmosfére. Takže zrýchlený krok smeroval do týchto miest. Hovorí sa, že pokiaľ nebežíte príliš rýchlo na tieto dôležité miesta, nie je váš prípad až tak akútny. Nesúhlasím s touto myšlienkou. Skôr by som argumentoval tvrdením, aby sa žiadny takýto prípad nebral na ľahkú váhu. Nikdy neviete, ako to v konečnom dôsledku dopadne. Dorazil somkonečne do cieľa a zaujal už rokmi vytrénovanú polohu. Ocitol som sa medzi tromi drevenými stenami a drevenými dverami. Len drevo na streche pokrýva plech, aby nepršalo do vnútra. Prekvapivo, po niekoľkých dekádach existencie tejto roztomilej budovy naozaj cez strechu nepršalo. Ani cez medzery medzi doskami. Na stenách boli ešte inštalované menšie steny z drevotriesky, slúžiace ako priestor pre jednoduchú výzdobu, čiže plagáty alebo vytrhnuté strany z humoristických časopisov. Ako možno vidieť, človek je tvor kultúrny, a tak aj takéto miesto tomu náležite odpovedá. Teda nebyť tých hnusných pavučín a samotných pavúčikov. Ale kto by to v kadibúdke stále omietal. Raz za pár rokov sa to ometie, keď to už naozaj blbo vyzerá a hotovo. Akcia, ktorú popisovať nebudem (detailistom v každom smere a iným záujemcom o komplexný obraz celého príbehu odporúčam vy gúgliť si tráviacu sústavu a sústrediť sa v týchto článkoch na sekciu “vyprázdňovanie”), bola úspešne za mnou. Ako to však často býva, aj tu bolo fajn, tak čo sa budeme ponáhľať. Aj dobrá kniha sa dá čítať v sede na plastovom sedadle s veľkým otvorom uprostred, ústiacim do priestoru, v ktorom sú výsledky vyprázdňovacej práce. Užívajúc si teda tejto novej pohody, ušlo mojim zmyslom, sústredeným na dej v knihe, že do kadibúdky vletela mucha. Tak nie, že by som si to napokon nevšimol. Tá mrcha mucha totiž bzučala neustále okolo mňa, a čoraz viac okolo knihy. Nahnevane, ba až rozzúrene, som chcel tú potvoru buď vyhnať, alebo zlikvidovať. Ani jedno mi nevyšlo. Tá sviňa mala reflexy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Spiderman. Jej miera otravnosti, spojená asi s jej úspechmi nad mojimi pomalými rukami, a so snahou sa mi čo najviac vysmiať, sa neustále zvyšovala. Už som bol totiž pomaly rozhodnutý ukončiť pobyt na tomto mieste a vrátiť sa naspäť do „raja“. Odrazu nastalo ticho. A všade nastal mier a pokoj. Pousmial som sa nad tým ľubozvučným tichom a povedal si, že pár stránok by som tu ešte mohol prečítať. Netušil som však, čo má tá nehanebnica za lubom. Vôbec by mi ani nenapadlo, že by sa čosi také mohlo stať. Ale stalo sa. Bzučanie sa ozvalo opäť, a s ním spojený hnev mojej maličkosti. Zas ma chcela 11