urobili jednoducho. Raz ho chytili, ako vždy, opitého v jarku. Obecní policajti ho hodili do auta
a vyviezli za obec. Tam ho vyhodili z auta, a za ním tašku s pár kusmi oblečenia, ktoré našli v jeho
neustále odomknutom polorozpadnutom dome. Starosta mu dal na cestu pár eur a jasne mu
s obecnými policajtmi naznačil, že keď sa ešte raz objaví v obci, tak ho zabijú. Iný človek by okamžite
bežal na najbližšiu policajnú stanicu a podal trestné oznámenie. Alfréd to však neurobil, pretože
v jeho alkoholom poničenej mysli utkvel nápad, ktorý chcel okamžite uskutočniť.
Tie eurá, ktoré dostal, mu v pláne mali dosť pomôcť, pretože prešiel do susednej dediny na
železničnú stanicu a kúpil si lístok do Bernolákova. Cestou si ešte kúpil fľašu vodky. Nezačal ju piť
hneď. Počkal si, až príde na miesto, kde to celé začalo. Pýtať sa na cestu nemusel. Stačilo ísť po cestách
a chodníkoch pozdĺž trate. Cestou si ho nikto nevšímal. Všetci boli ponorení sami do seba a komu by
napadlo všímať si zarasteného, neupraveného, páchnuceho a špinavého človeka… Navyše v obci, do
ktorej prišiel, už rýchlo tmavol novembrový deň. Asi to aj bol ten deň, keď to celé začalo. Prišiel na
miesto, kde sa to stalo. Všetko bolo rovnaké, ako vtedy. Ukryl sa do kríkov a otvoril fľašu. Začal piť.
Vedel však, že nesmie vypiť celú fľašu, pretože by sa už nemusel dostať na trať. Keď sa chcel posadiť,
niečo ho pichlo do zadku. Zdvihol tú vec, čo ho pichla a zistil, že to bola kosť. Spomenul si, že sa vtedy
vravelo, že keď zrazil toho chalana, roztrhalo telo nebohého na niekoľko kusov. Jeho nohu vraj stále
nenašli. Možno to je ona. Odhodil ju a pokračoval v pití. Na miesto padla tma a hmla. Blížil sa jeho
čas...
Po nekonečnej železničnej trati sa rútil rýchlik z Nových Zámkov do Bratislavy. Bolo už čosi po
piatej hodine večernej, a preto neprekvapilo, že rýchlo sa stmievajúci a zahmlievajúci večer pretínali
čoraz dlhšie lúče zo svetiel uháňajúcej lokomotívy. Jej rušňovodič, asi 30-ročný Emil Jarkovský, stále
nebol zvyknutý na takéto nehostinné podmienky pre rušňovodiča. Najradšej jazdil ráno alebo cez deň,
no tentoraz musel zobrať službu za chorého kolegu. Kedysi mal tieto spoje na starosti Alfréd, ale po
tom ohavnom čine, ktorý spáchal… Emil preletel cez stanicu Bernolákovo, ani nevedel, či zamával
prednostovi. Na chvíľu odvrátil zrak od monotónne ubiehajúcich koľajníc, výhybiek a pár starých
lámp, a poobzeral sa po kabíne lokomotívy. Vedel, že má, podobne ako celá súprava asi dva roky.
A mal šťastie, že si dnes mohol do tejto novoty sadnúť. Nechcel jazdiť v starých lokomotívach.
Prepadol ho krásny pocit šťastia, že môže sedieť v takomto krásnom, ešte novučičkom, vlaku. Aj sa
zabudol pozrieť do prázdnych priestorov štadióna. Ešte stále obdivoval svoju lokomotívu.
Z hustých kríkov, ponorených do tmy a hmly, odrazu vošla do trate postava. Postavila sa do koľaje,
po ktorej sa rútil Alfréd so svojím vlakom. Pokojne sa vydala rýchlo sa blížiacej žiare v ústrety. Emil ju
zbadal ihneď, ako vyšla z kríkov. Začal prudko brzdiť a niekoľkokrát použil aj húkačku. Postava však
zmizla pod brzdiacim vlakom...
5