Snáď sa cestujúcim nič nestalo. Tento spoj síce býval plný, ale nie natoľko, aby v ňom ľudia museli
stáť. Ostalo len dúfať. Teraz bolo potrebné čo najrýchlejšie oznámiť, čo sa stalo.
Záchranné a policajné zložky dorazili do dvadsiatich minút. Namosúrení cestujúci začali z vlaku
vystupovať už po desiatich minútach čakania a dúfania, že sa ešte vlak pohne. Niekoľkým z nich musel
Alfréd vysvetľovať, že mu do cesty skočil človek. Niektorých to nezaujímalo a dožadovali sa, aby vlak
pokračoval v ceste. Ani ich nezaujímal fakt, že trať musela byť, kvôli tejto udalosti, uzavretá. Takže
počet naštvaných cestujúcich sa s každou minútou zvyšoval. Alfréda to veľmi namosúrilo. Bol
nahnevaný od momentu, kedy už po piaty raz musel vysvetľovať, čo sa stalo, ale to, čo mu niektorí
cestujúci vraveli, bolo už príliš.
Dychovou skúškou sa zistilo, že nepil. On to síce policajtom vravel, ale skúšku musel podstúpiť.
Tiež musel niekoľkokrát vypovedať, ako sa celá udalosť udiala. Stále vravel to isté, no pri poslednej
výpovedi urobil chybu a povedal, že na chvíľu odvrátil oči od trate. Keby toto nepovedal, bol by prípad
okamžite uzavretý ako samovražda toho devätnásťročného chalana, ktorý bol v zlom stave z toho, že,
vďaka vlastnej hlúposti, nezmaturoval a navyše prišiel o priateľku. Odrazu právnik poškodenej rodiny
vycítil príležitosť a z obyčajnej nešťastnej udalosti urobil kauzu, ktorá stála železničiarov veľa peňazí
a Alfréda miesto. A to bol ešte rád, že ho „za závažné porušenie predpisov, ktoré spôsobilo smrť
človeka“, nezavreli, „len“ mu udelili ročnú podmienku a zákaz vedenia lokomotívy po dobu dvoch
rokov. Tým bol pripravený nielen o zamestnanie, ale aj o jedinú možnosť si zarobiť peniaze, pretože
nič iné, okrem riadenia lokomotívy, nikdy nerobil a ani nechcel robiť. Bolo mu jasné, že keby aj chcel
niečo iné robiť, v tejto situácií by ho nikde neprijali, pretože, vďaka médiám, všetci odrazu vedeli, kto
je a čo „spáchal.“ Vedel, že tento rozsudok bol zároveň aj rozsudkom smrti.
Alfréd bol zo dňa na deň na dne. Rodina, priatelia a kolegovia sa od neho odvrátili. Fakt, že zrazil
človeka, ho dostal až v momente, keď si vypočul rozsudok. Užil si svojich pár dní slávy, ale nie tak,
ako by chcel. Dostal sa do ťažkých depresií. Aby ich zahnal, začal robiť to, čo mu kedysi poradil jeden
známy bezdomovec, ktorý sa krátko po poradení upil k smrti. Začal tiež piť. Alkohol, ktorý predtým
moc nepil, síce začal utlmovať jeho čoraz zhoršujúce sa vnútorné stavy, ale, ako zistil, so stále sa
zhoršujúcou situáciou musel zvyšovať aj dávky. A tak sa z Alfréda, kvôli jednej chybe vo výpovedi, stal
alkoholik. Netrvalo príliš dlho, aby svoje ťažko nahrabané úspory rýchlo zmizli v hektolitroch chľastu.
Teraz sa už od neho odvrátila aj ostatná ľudská spoločnosť, ktorá ním vlastne aj tak pohŕdala kvôli
prípadu, ktorý sa tak zle skončil. Odrazu sa v jeho dome, ktorý zdedil po rodičoch, prestalo svietiť.
Kvôli nedoplatkom bol odpojený od vody, plynu aj elektriny. Doma bol čoraz menej. Čoraz častejšie
ho nachádzali obecní policajti spať v jarkoch alebo v podstate hocikde. Čo sa dalo z domu predať, to
aj predal. Koľkokrát aj hlboko pod cenu. Začalo to autom, skončilo nábytkom. Dlžil každému, koho
videl.
Dva roky ubehli a Alfréd mohol opäť podať prihlášku na skúšky na rušňovodiča. Nič také však
nehodlal urobiť. Jeho mozog, zničený alkoholom, už ani poriadne nevnímal, aký je čas. Jediná
premyslená akcia, ktorú stihol za ten čas urobiť, bola pomsta mŕtvemu chlapcovi za tú najväčšiu
hlúposť v jeho živote, ktorú stihol spáchať. Skrátka, prišiel na cintorín k hrobu toho mŕtveho chlapca
a riadne sa pri ňom opil. Potom padol opitý na ten hrob a zostal tam driemať až do nasledujúceho
rána, keď ho zobudila a krhlou vyháňala jedna stará pani, ktorá prišla očistiť hrob jej muža o pár miest
ďalej. To bol asi posledný klinec do rakvy jeho umierajúceho života.
Vedenie obce, v ktorej býval, sa ho odvtedy snažilo z obce vyhnať. Najprv sa snažili prísť na to, ako
to urobiť legálne, pretože aj keď dlžil, kade chodil, daň z domu vždy riadne uhradil. Nakoniec to
4