TÉMA MESIACA
Autor: Tomáš Beník
Balada o rušňovodičovi
Po nekonečnej železničnej trati rútil sa rýchlik z Nových Zámkov do Bratislavy. Bolo už čosi po
piatej hodine večernej, a preto neprekvapilo, že rýchlo sa stmievajúci a zahmlievajúci večer pretínali
čoraz dlhšie lúče zo svetiel uháňajúcej lokomotívy. Jej rušňovodič, asi 40-ročný Alfréd Bzúr, už bol
dávno zvyknutý na takéto nehostinné podmienky pre rušňovodiča. Spočiatku naňho, ako na nováčika,
dávali takéto večerné, ba často aj nočné, spoje. Ostatní kolegovia, pokiaľ sa dalo, to hrali na svoje
rodiny. Už vtedy o nich vedel svoje. Ale to bolo veľmi dávno. Dnes to tiež vedel, ale už nikomu nič
nezazlieval. Ich rodiny sa väčšinou rozpadli, on si, snáď pre istotu, snáď kvôli smole, svoju rodinu ani
len nezaložil. Iste, pár známostí tam bolo, ale všetko skončilo. Jedinou výhodou jeho stavu bolo, že
zarábal len pre seba, a nie pre záväzky. Vlastne mu bolo veľmi nepríjemné, keď mal jazdiť ráno alebo
dokonca cez deň. Už bol nastavený na večerné a nočné hodiny. Všetkým to vyhovovalo. Aj jemu.
Vlak práve presvišťal cez stanicu Bernolákovo. Jediným úkonom, ktorý Alfréd urobil, bolo
pozdravenie prednostu stanice krátkym zamávaním. Okrem prednostu stálo na peróne pár ľudí. Asi
čakali na osobný vlak z Galanty, ktorý ich mal odviezť buď do stanice Bratislava-Nové Mesto, alebo až
do stanice Bratislava-Petržalka. Odtiaľ už pôjde každý svojou cestou na nočné zmeny.
Alfréd nachvíľu odvrátil zrak od monotónne ubiehajúcich koľajníc, výhybiek a pár starých lámp,
a poobzeral sa po kabíne lokomotívy. Vedel, že je tak stará, ako on. Aj ovládací panel, okrem pár
zmenených súčiastok, bol pôvodný. Jediná vec, ktorá by nezainteresovanému človeku mylne
napovedala, že sa jedná o novú lokomotívu, bol jej vonkajší nový náter. Na to jediné sa zmohol jeho
zamestnávateľ, inak národný dopravca. Na nové lokomotívy peniaze neboli. Aj na náter sa ťažko
zohnali peniaze. Keby si radšej vedenie železníc znížilo tie nehorázne platy a odpustilo tie obrovské
odmeny za nič... Hneď by sa nemuselo požičiavať na nové vlaky alebo si požičiavať od susedných
štátov. S tým však nikto nič nespraví. Teda aspoň on nie. Jemu ostávalo dúfať, že sa lokomotíva
nepokazí počas jazdy, ako sa už stalo pár jeho kolegom, alebo nezačne horieť, ako sa tiež už stalo pár
jeho kolegom. Radšej by sa mal sústrediť na cestu, pretože práve prechádza posledným železničným
priecestím v Bernolákove. Za ním sa nachádza časť trate, na ktorej vlaky zošrotovali niekoľko áut
a zabili niekoľko nevinných ľudí a samovrahov. Kvôli týmto autám a samovrahom zrušili jedno
priecestie, ktoré malo len svetelnú signalizáciu, a teraz museli všetky vlaky ísť týmto úsekom
pomalšie. Jedinou útechou boli športové alebo kultúrne akcie, ktoré sa konali na štadióne Jána
Popluhára a priestranstve okolo neho. Aspoň nejaká pekná útecha na tejto trati. Teraz tam však
nebolo nič, len osvetlené priestory, zívajúce prázdnotou.
Z hustých kríkov, ponorených do tmy a hmly, odrazu vošla do trate postava. Postavila sa do koľaje,
po ktorej sa rútil Alfréd so svojím vlakom. Pokojne sa vydala rýchlo sa blížiacej žiare v ústrety. Alfréd
ju zbadal ihneď, ako vyšla z kríkov. Prudko začal brzdiť a niekoľkokrát aj použil húkačku. Postava
zmizla pod brzdiacim vlakom. Ten brzdil ešte dlho. Alfréd vedel, že ak sa telo nezachytilo pod vlak,
už sa nachádzalo za súpravou. Kolesá neúnavne kvílili akoby nekončiacu sa pieseň brzdiaceho vlaku.
Zrazu spievať prestali. Vlak zastal. Alfréd mal čo robiť, aby ho prudké brzdenie nezhodilo na podlahu.
3