+++
„Je mi ľúto, že sme sa zo začiatku nepochopili,“ ospravedlňovala sa kapitánka Pevi pred Johnom
a Hanou, ktorí na stanici Mokraď strávili skoro dva týždne. „Zvládli ste to však na výbornú.“
John sa úkosom pozrel na svoju kolegyňu, ktorá sa nevedela dočkať, kedy sa teleportujú späť na
Zem. „Nič sa nedeje,“ snažil sa urovnať nedávny spor, kedy museli mačky naháňať po stanici sami
a trhať ich nespolupracujúcim Elainom z rúk. Mal pocit, že miestami hrozila elainská revolúcia.
Hana ho za to drgla do ramena, aby nezdržoval. Kým však stihli odísť, stožiare sa zablysli a na
stanici Mokraď sa objavili štyri veľké mačkovité šelmy. „Tigre?“ šokovane sa opýtala Hana. „Dovliekli
ste si sem tigrov?!“
„Aj tí sa rozmnožujú tak rýchlo?“ ustarostene sa spýtala kapitánka Pevi.
„Nie, tie nie,“ odpovedal jej zarazený John. „Len si nie som istý, či sú tigre svojou veľkosťou vhodné
na stanicu...“
„O to sa báť nemusíte,“ zapojil sa aj Bzin, ktorý sa okrem nových prírastkov tešil na to, že
pozemšťania konečne odídu. „Tí pôjdu dole,“ kývol hlavou pod nohy, „tam je potravy dosť.“
Hana sa záujmom pozrela cez presklenú podlahu, kde zbadala ľudí trhajúcich sa o mosaky. „Ale
tam sú iba...“ Nestihla dokončiť, pretože ju zastavil John. Potiahol ju za rameno a naznačil jej, aby sa
ďalej nevypytovala. „Ale...“
„Sergej mi síce spomínal, že človeka zje tigra na večeru a Elaina by si nechala aj na raňajky. Tak
verím, že ľudia sú po mosakoch výživnejší a že naše tigre neumrú od hladu,“ začal uvažovať Bzin.
„Snáď im nebudeme dávať nejakých Elainov,“ zasmial sa a pripojili sa k nemu aj ostatní prítomní.
„Asi by sme už mali ísť,“ ozval sa John a ťahal Hanu k miestu teleportácie. Tigre sa medzičasom
presunuli. „Už sem nikdy nepôjdeme,“ zašepkal jej.
„Tomu ver, určite sa nepôjdem dať zožrať nejakému mokraďskému ľudožravému tigrovi.“
Bzin si zatiaľ obzeral tigrov a pochvalne ich hladkal po chrbte. Boli síce omámení teleportáciou,
ale elainský puch ich akosi upokojoval. Bzin mal opäť pocit, že spravil dobre. Opäť sa stal miestnym
hrdinom. Svedčil o tom aj úsmev kapitánky Pevi a jej iskrivé oči, ako sledovala veľké huňaté laby
nových obyvateľov.
19