bola to naozaj malá kompenzácia za to utrpenie. A o chvíľu som opäť upadol do svojho vnútra, kde
hlavnou témou bolo nezodpovedné správanie cyklistov v cestnej premávke, ako blokujú svojou jazdou
cesty väčšinou v momente, keď idem autom ja, prečo nejdú po chodníku, alebo prečo nejdú po ceste,
keď ma takmer zrazia na chodníku. V takomto zlom rozpoložení som pokračoval v ceste. Výkriky
vulgárnych slov na celú ulicu ma opäť priviedli do tohto sveta.
Ocitol som sa na začiatku jednej ulice, v podstate už pomerne blízko pri mojom dome. Nemal som
po nej ísť, len prejsť cez túto ulicu po prechode a pokračovať ďalej. Asi o dvadsať metrov predo mnou
som odrazu zbadal tú skupinu, ktorú v tomto momente ohrozoval nejaký vagabund s reťazou od
bicykla v ruke. Tí dvaja frajeri v cyklistických úboroch, asi aby zapôsobili na frajerky v takých istých
rovnošatách, zostúpili z bicyklov s cieľom zlikvidovať toto nebezpečné indivíduum. V zlomku sekundy
sa situácia zmenila. Ten vagabund rýchlosťou a obratnosťou Bruce Leeho uštedril obom po tvári
poriadny úder reťazou. Prvý cyklista sa zvalil na asfaltovú cestu, druhý si chytil oboma rukami tvár,
zacúval pár krokov a klesol na kolená. Vagabund sa chcel asi vrhnúť na toho druhého a hlavne asi na
tie cyklistky, no ten prvý cyklista mu nastavil nohu a útočník tiež spadol na zem. To bola príležitosť
pre ostatných členov skupiny. Ženy rýchlo utiekli a druhý cyklista za držal za nimi v tesnom závese.
Svojho kamaráta, ktorý im asi zachránil život, nechali napospas osudu. Takže bolo logické, že všetka
zlosť toho indivídua sa otočila proti nemu. Razom sa z neho stalo skrvavené klbko, ktoré už
nedokázalo ani len skuvíňať od bolesti, nieto ešte sa brániť. Nikto mu nepomohol. Ani ja, ani nikto z
okoloidúcich. Tí sa zmohli len na natáčanie tejto ukrutnej udalosti. Ja som urobil ešte viac. Schoval
som sa za dva veľké kontajnery, pretože sa ten netvor dvakrát na mňa nevraživo pozrel. Tak som chcel
tomu chudákovi na zemi pomôcť, ale len vo svojich predstavách, ktoré mi nabehli už počas tohto
incidentu a budú nabiehať ešte dlho po ňom. V nich som a budem hrdina, ktorý je záchrancom a
mravokárcom tej skupiny, ktorá opustila svojho priateľa v najhoršom.
Neviem, kto zavolal policajtov, ale mal som taký zlý pocit, že sa zjavili skôr ako blesk z čistého
neba než ako pomoc, ktorú niekto zavolal. Útočníka rýchlo zatkli. To bolo posledné, čo som videl,
pretože som odtiaľ utiekol. Zachoval som sa ako zbabelec. Alebo ako bežne správajúci sa človek?
Neviem. Čo bolo isté, bol fakt, že zlosť a smútok zo zbabelosti ma začali vytáčať takmer do
nepríčetnosti. Byť teraz u Alojza, tak by som sa tam s Doktorom Vratkom od samotnej zúrivosti spil
do nemoty a Vratko by ma musel odviesť v tom svojom neistom voze.
Ocitol som sa na ďalšej, konečne už mojej, ulici. Stačilo len na ňu odbočiť, teda odbočiť doľava,
pokračovať takmer na jej koniec, a konečne som už mohol byť doma. A čo som v ten moment uvidel...
Vratko práve prichádzal autom ku mne. Najprv som ho nezaregistroval, a pokračoval som k domu.
Zbadal som ho až vtedy, keď prešiel okolo mňa. Zastal som, a len tak zo zvedavosti som ho sledoval.
Prešiel cez prechod a dostal sa do križovatky. Vtom do jeho auta z ulice, po ktorej som prišiel, vleteli
dvaja motorkári. Išli veľkou rýchlosťou, a chceli pôvodne len presvišťať cez križovatku a pokračovať
ďalej. Po náraze pokračovali ďalej, ale len vlastnými telami. Motorky zostali zakliesnené vo Vratkovom
aute. Preleteli križovatku, a za ňou pokračovali tvrdými odrazmi o asfaltovú cestu. Kam až doleteli, to
som už nevidel. Mňa zaujímal len Vratko. O chvíľu sa vytackal z auta, držiac sa za hlavu. Z druhej
strany sa blížil nejaký svedok. Takže som napokon pokračoval v ceste domov.
Prišiel som konečne domov. Sadol som si pred televízor a otvoril pivo.
Vedel som, že nebudem musieť pátrať po tom, čo sa stalo s ľuďmi, ktorých som stretol na ceste
domov. A aj sa tak stalo. Ten cyklista na zemi, ktorého ten vagabund tak brutálne mlátil reťazou od
bicykla, zomrel na následky ťažkých zranení. Vagabund, prekvapivo, dostal „len“ podmienku, „pretože
9