V LASTNÁ TVORBA
Autor: Tomáš Beník
Na malej potulke lesom
Už ani neviem, ktorý to bol deň. Ani odkiaľ som to vlastne išiel. Asi z práce? Z obchodu? Z krčmy?
Ťažko povedať. Tak či onak, bola by to podobná cesta odniekiaľ niekam ako po minulé dni, keby sa
počas nej niečo nestalo. Očividne ani počas nekonečných sérií prekážok nemôže mať človek pokoj.
Minimálne raz sa musí niečo stať. A väčšinou to býva niečo také, čo vás prinúti zamyslieť sa nad
zmyslom činnosti, ktorú, väčšinou radi, vykonávate.
Začalo to teda tým, že som sa vydal z práce domov. Takže už viem, odkiaľ som išiel, len si neviem
aktuálne spomenúť, kde to vlastne pracujem. Cestou som sa, ako každý pracovný deň, zastavil v mojej
obľúbenej krčme na jedno pivo. Áno, len jedno pivo. Viac si ich dávam väčšinou len cez víkend alebo
počas dovolenky či voľna. Ale aby som sa k príhode vrátil... V krčme som zbadal kamaráta Vratislava,
ktorý pracoval (alebo ešte pracuje?) ako obhajca. Ako som si už všimol dosť dávno, súdne procesy
nemali na Doktora Vratka, ako sme ho prezývali, veľmi dobrý vplyv. Po každom líčení išiel do krčmy,
aby si poriadne vypil. No riadne sa opil až vtedy, keď súdny proces úplne skončil. Väčšinou som ho
vtedy niesol domov.
Vždy som vedel, či vyhral, alebo prehral. Keď vyhral, ospevoval náš dokonalý súdny systém,
vyzdvihoval právnikov zo starého Ríma alebo tvorcov legendárnych zákonníkov. Keď prehral, hlasom
a gestami niektorého z našich slávnych básnikov kričal o skrivodlivosti a zdieraní úbohého Slovenska
nespravodlivým súdnym systémom. A ďalšie evergreeny. Dlhú dobu po našom zoznámení len
ospevoval. No čím bližšie sme sa blížili k spomínanému dňu, tým viac bedákal nad utrpením
zbedačeného národa. No a tak sme sa dostali k tomuto dňu. Doktor Vratko útrpne sedel nad pivom a
dvoma prázdnymi poldecákmi. Úkosom sa na mňa pozrel. Určite nevedel, že viem, že tých pív a
poldecákov bolo viac. Možno omnoho viac, pretože keď som sa posadil za môj obľúbený stôl a začal
som vychutnávať najobľúbenejší mok, spustil krčmár Alojz na Vratislava, že mu už nenaleje, pretože
už má toho dosť. Na to zareagoval doktor Vratko kopnutím ostatku vnútra pollitrového krígľa do seba,
mávnutím ruky a vytackaním sa von z krčmy. Zrazu sme započuli hluk motora. Alojz sa až vydesil,
keď uvidel, ako sa nám známe vozidlo s veľkým kvílením vytrepalo, podobne ako jeho majiteľ, z
malého parkoviska pred krčmou priamo na vozovku, aby neisto vyšlo v ústrety ešte neistejšej
budúcnosti.
„Prečo som ho len neprešacoval... Veď toto nikdy nerobil,“ zašomral Alojz nešťastne a kopol do
seba poldecák vodky. Ako keby sme obaja tušili, že Vratislavova jazda nedopadne dobre.
Dopil som pivo a vydal sa na cestu domov. Alojza som nechal zúfať si v prázdnej krčme pri ďalšej
časti nekonečnej telenovely. A opäť som upadol do akejsi nevedomosti o okolitom svete. Nohy, dobre
poznajúce moju trasu, ma už automaticky niesli. Takže ma až vydesila skupina dvoch cyklistov a ich
priateliek, ktorá nemala nič iné na robote, len presvišťať okolo mňa a zazvoniť. Srdce mi od strachu
takmer vystrelilo z hrude. Poriadne som zahromžil, ale až v momente dostatočnej vzdialenosti tej
skupiny odo mňa. Pre istotu. Menšou kompenzáciou za tento incident bol pohľad na zadnú stranu
tých dvoch priateliek, ktoré išli na konci skupiny vedľa seba. Pretože som ich nestihol vidieť spredu,
8