Začalo sa zmrákať.
A neprestávalo snežiť.
Kubo bol rád, že je s tatom, a že spolu zažívajú dobrodružstvo, ale predsa len by sa už rád vrátil
domov. Bola mu zima, bol unavený, hladný, aj smädný. Zásoby – malú minerálku a dve čokolády –
dávno zjedol.
Povedal to tatovi.
„Ešte kúsok a sme tam. Pridaj, mladý. Pridaj!“
Kubo poslušne pridal.
„Tááák. A sme tu,“ zahlásil zrazu tato.
Kubo sa porozhliadol. Les bol husto zasnežený. Nad hlavou mu v miernom vetre praskali koruny
stromov, prehýbajúce sa pod ťažkou váhou čerstvo napadaného, mokrého snehu.
„A čo tu?“ spýtal sa chlapec.
Cítil, ako sa vzduch zavlnil – to sa tato uškrnul.
„Tu ťa nikto nebude počuť,“ povedal muž.
V tej chvíli sa Kubo strašne preľakol. Pochopil, že sa celý čas mýlil.
Nevrátil sa jeho otec.
Bol to ten ujo kamionista.
A bol na Kuba hrozne, hrozne nahnevaný.
21