V LASTNÁ TVORBA
Autor: Ivan Kučera
Kubo
Desaťročnému Kubovi sa život zmenil, keď sa viezol s tatom do obchodu. Auto dostalo šmyk a
narazilo do kamiónu idúceho oproti. Tato a kamionista zomreli na mieste. Kubovi sa až na pár modrín
nič nestalo. Fyzicky. Psychicky to bolo horšie. Nechcel jesť, zle spával a uprostred temných, hlbokých
nocí sa strhával zo sna, kričal a plakal.
Mama vedela, že nie je správne, aby malí chlapci brali lieky, ale svet je zlé miesto pre život.
Lieky však bohvieako nezaberali, a ani návštevy u detskej psychologičky.
Až zrazu, úplne nečakane, sa Kubov stav začal zlepšovať. Vrátila sa mu chuť do jedla i spánku.
Mama nevedela, čo sa robí.
(a on jej to nepovedal.)
Ale, prirodzene, bola rada. Ktorá mama by nebola?
Kubovi sa polepšilo preto, lebo sa vrátil jeho milovaný tato.
Kubo vedel, že je to duch. Ale stačilo mu to. Chlapci by nemali prichádzať o svojich otcov, a tak
sú šťastní, keď sa vrátia, hoci len ako prízraky.
Prvé dni po tatovom návrate boli komplikované. Museli sa spolu naučiť komunikovať, lebo svet
živých ľudí a duchov je odlišný.
Napríklad hlas mal tato iný, prichádzajúci z veľkej diaľky.
Hovoril mu veľa zaujímavých vecí, ktoré Kubo počul prvý raz v živote. Svojím spôsobom bol rád,
že je tato mŕtvy, lebo ako s duchom s ním bola väčšia zábava ako za života.
Koncom mrazivého, studeného februára sa začali pripravovať na spoločný výlet do lesa. Tato mu
zakázal povedať to mame, lebo by to nepochopila. Deň výletu si vybrali utorok, kedy mala byť dlho v
robote.
V utorok mrzlo, od skorého rána husto snežilo a nevyzeralo, že tak skoro prestane.
Kuba už na okraji lesa čakal tato. Kubo ho nevidel, lebo duchovia sa nedajú vidieť. Ale cítil ho.
Tam, kde tato stál, sa jemne vlnil vzduch. Dospelí to nevidia. Ale dospelí nevidia veľa vecí.
Vošli do lesa.
Sneh Kubovi vŕzgl pod nohami. Brodil sa závejmi, a bol na smrť vysilený. Zároveň však šťastný.
Bol predsa s tatom.
Vnárali sa čoraz hlbšie do hory.
V snehu videli stopy p