Chaogos totiž bola hra. Všetci si v rámci svojich vedomostí vytvárali svoje pravidlá, svoj svet.
A potom sa to začalo ničiť.
Vytvorila sa naskrze zábavná bytosť zvaná človek. Zábavná a tajomná. Prastarí boli z toho nadšení.
Dali sa do kostýmov a zostúpili k nemu. Ten sa k nim rozbehol, bol z nich nadšený. A oni si ho zamilovali.
Ja som bol skeptickejší. Mal som za sebou silu vedomostí, poznal som minulosť a poznávam
budúcnosť. A viem, že moc korumpuje. Neustále proti tomu bojujem. Preto som sa s nevôľou pozeral na
to, ako mu Prastarí stále v rámci hry delegovali vyššiu a vyššiu moc. Rozprával som sa o tom s
Prastarými v knižnici. Vysmiali ma, obvinili z paranoje.
Tak som sa uzavrel do... no... kníh. Energia, ktorá vychádza z uložených vedomostí Starých je
portálom. Portálom ducha, ktorý putuje po rôznych svetoch, a z každej cesty sa vracia trochu iný. Každý
ten svet je vo svojej podstate iný. A predsa sú to viac menej priestorové alebo mentálne dimenzie.
Dimenzie, ktoré môžu a majú niečo hovoriť.
Možno ma ukecali moc.
Keď som sa vrátil zo svojich ciest, čakalo ma hrozné prekvapenie. Bytosť, ktorú si Prastarí vytvorili,
sa zabudla hrať. Zabudla na umenie kreativity, zabudla na oheň pocitov. Oceňovala len chladnú logiku.
Tá ho postavila proti nám. Proti Prastarým vztýčil Jedno, proti Chaogu Pravidlá. Bol to ťažký boj,
takzvaný boj zázrakov. Boj, na konci ktorého zomreli zázraky.
Prastarí prehrali a stiahli sa. Ja, ako strážca myšlienok Chaogu, som sa nemohol do boja zapojiť, aby
nebola ,,knižnica“ v ohrození. S veľkým hnevom som sledoval, čo sa dialo po odchode Prastarých. Bola
to genocída všetkých stôp po Prastarých. Všetko, čo vytvorili, bolo pod záštitou readeizmu ,,očisťované“.
Draky, jednorožci, víly, dokonca mágovia, ktorí boli vlastne ich druhu, akurát mali od Prastarých istý
dar, spolu s pár vedomosťami z ,,knižnice“.
Nikto neušiel.
Netrvalo dlho a smrteľníci sa odnaučili hrať úplne. Odnaučili sa tvoriť. Boli posadnutí odhaľovaním
pravidiel. Monopravidiel. Tak toto myslenie vychovalo svojich mystikov. Tí začali čoraz častejšie a
nástojčivejšie útočiť na ,,knižnicu“, či už priamo alebo chabým úsilím dostať ma na ich stranu.
Sú neoblomní, a je ich čoraz viac. Chápem, prečo je to tak príťažlivé, ale nepripúšťam si to. Možno
sa pýtate prečo.
Tvár. Každý duch má tvár. A
i keď slabneme = nedajme si ju spáliť;
nikdy.
18