17
VLASTNÁ TVORBA
Autor : Romanus Von Rayne
Perspectiva libri infinitum
Kde bolo tam bolo , bolo raz jedno kráľovstvo . V tom kráľovstve vládol múdry kráľ , ktorý poznal hodnotu múdrosti . Preto bolo v jeho kráľovstve veľa vzdelaných a múdrych ľudí , nie len na kráľovskom dvore . Samozrejme , toto kráľovstvo malo úžasné množstvo vedomostí . Žiaľ , všetko strávil zub času .
Ako o tom viem ? Samotná Calliope ku mne zostúpila v sne a požiadala ma , aby som rozpovedal príhodu . Príhodu , ktorá sa stala dvom bádateľom tohto tajomného kráľovstva na ich ceste do minulosti . Vo svojej ceste totiž zašli oveľa ďalej , než tušili .
Boli to dvaja mágovia , na ceste za hlasmi svojich dávnych predkov . Tie k nim však neprehovorili . Prehovorila k nim príroda . Príroda k nim priniesla hlas hovorcu Prastarých .
Boli na ceste dlhé , dlhé hodiny . Už sa schyľovalo k večeru , a oni si začali hľadať miesto na prespatie . Išli divočinou , široko ďaleko nebolo ani živáčka . Ale našli jaskyňu , v ktorej sa zložili . Zložili sa tam na prechodný spánok , ale dočkali sa večného spánku , tak veľmi ich tá jaskyňa zaujala .
A ich dušou som videl zlatý nápis na kamennej stene : Perspectiva libri infinitum
Priamo pod ním boli ďalšie písmená usporiadané v jazyku , ktorému som nerozumel . Mágovia , ktorých očami som sa díval , však boli objavom tak unesení , že zasvätili ostatok svojho života objaveniu tajomstva tohto odkazu . A ja som to videl , každý jedeň deň . Každú jednu myšlienku v ich srdciach . Srdciach , ktoré dobyli spokojne , pretože spod vrstiev prachu vyťažili odkaz , ktorý mi moja pani prikázala odovzdať vám . Chaogos hovorí , kto má daemonion , nech počúva !
... čiže keď toto čítate , náš svet bol zničený . Nechcem , aby ste nás ľutovali . Náš takzvaný zánik je totiž mimo dobra a zla , v hrdosti , slasti , hneve , rozjímaní a Chaose .
Prastarí boli múdri . Preto sa ponorili do Chaosu a prijali ho za svoju podstatu . Tak začal kolotoč vytvárania a zanikania rozmerov väčších než si väčší od vás vedia predstaviť . Prastarí sa svojím hraním veľmi rýchlo učili . Čoskoro týchto vedomostí bolo toľko , že ich sami nezvládali . Kvôli tomu sa rozhodli vytvoriť niečo , čo by sa Vaším jazykom dalo označiť ako knižnica . Ustanovili ma za hlavného knihovníka , strážcu vedomostí Prastarých . Mal som na starosti cez Exarióny toho , čo by ste Vy nazvali knihami . Samozrejme , neboli to knihy po Vašom , ale niečo oveľa mocnejšie , (...) Descriosis . Mohol som čítať len ja . Ja som bol ten , ktorý stál pri Prastarých , keď z ich hry vznikol svet , ktorý v sebe obsahoval krásu hry .
17